Tento rok nám pandémia Covid-19 značne zmenila priority. Celé mesiace sme presedeli doma, všetky vystúpenia boli zrušené a namiesto skúšok sme mali videokonferencie. A to sme ešte boli radi, že je muzika len našou záľubou a nie zamestnaním. Keďže sme však nič prevratné nevymysleli, celý čas sme sa pripravovali na to, že sa zase všetko napraví a že bude zase pre koho hrať.
Bolo, pretože Ivan Cali Podolský sa svojho festivalu Fest Dobré Rybníky nevzdal a inšpirovaný niekdajšou Vandermúzou dostal do kempu neďaleko Trenčína kopec priaznivcov muziky, ktorým sme hrali aj my. Zvlášť nás potešila početná skupina pamätníkov Ozvien ciest, ktorým naše pesničky túto výnimočnú akciu pripomínajú.
V Ivanke sme pripravili „Folk na lavičke“ s Jasoňom, ktorý sme kvôli počasiu presťahovali pod strechu, ale bolo to tak dobre, pretože inak by nás asi zožrali komáre. Namiesto romantiky v parku z toho bol vydarený „klubový“ koncert.
Najviac sme sa však tešili na 5. septembra a to vďaka pozvaniu do Kremnice. O tom, že vznik Rolničiek sa viaže k tomuto mestu, je písané v kapelovej histórii. Do Kremnice sme radi chodili hrať na Kremnickú Baštu a niekdajšie skupiny Amazonky, Zvony Bells a Tajf rátame medzi našich kamarátov, ba aj poznáme ich pesničky. Na všetko toto folkové dianie v Kremnici nadviazala obdivuhodná skupina „Vo vývoji.“ Jej prirodzený líder Rado Junas, otec všetkých ostatných jej členov a niekdajší basista Tajfu dostal nápad, dal dokopy správnych ľudí a tak sa zrodil koncert „Folk v záhrade,“ na ktorý nás pozval zahrať.
Pojali sme to ako kultúrno-dejepisno-vlastivednú misiu a vyrazili sme do Kremnice hneď ráno. Správne načasovaní sme sa cestou pozbierali a dorazili tesne pred poludňajším zvonením ku Kremnickej „Akropole,“ kde už usilovne cvičili spoločný repertoár skupina Vo vývoji a Maťo Libič.
Bez meškania sme vyložili nástroje, prezbrojili sa na turistov a vyrazili na výpravu „ku koreňom.“ Auto sme nechali pri železničnej stanici, Hanka nám rozdelila náklad a pešo sme sa vydali lesnou cestou popri psychiatrickej liečebni hore na Kremnický Štôs. Milo jediný z nás vyrazil rezkým, turistickým krokom. My ostatní sme mu nebránili, lebo vieme, že v tamojších lesoch sú medvede. Veď sa, hádam, nejako dohovoria. Vysokým smrekovým lesom, potom krížom cez zanedbané pasienky a lieskové kríky a napokon po vymletej ceste sme dorazili až k turistickej chate nad obcou Nevoľné, kde skutočne Rolničky v roku 1991 začali hrať v táboroch Lesnej YMCA. Veľmi sa to tam nezmenilo, len pri ohnisku stáli pekné totemy, ktoré tam zanechali skauti po svojom tábore a na všetkých lúkach v okolí kvitli jesienky. Na pláni nad chatou pofukoval len slabý vietor, tak sme sa tam usadili a urobili si piknik s leňošením. Vypustenie šarkana dopadlo len tak-tak, lebo vietor ho naozaj ledva udržal vo vzduchu. Sú však tradície okolo tej našej muziky, ktoré nechceme opustiť.
Od chaty sme prešli oblúkom popod Kremnický Štít po lúkach s vysokou trávou až na vyhliadku na skalách nad Kremnicou a potom sme už museli svižne zostúpiť okolo Alžbetkinej skalky dolu do mesta. Mali sme ešte v pláne zájsť preskúmať a ochutnať slávne Atkáryho krumple. Milo počul „Atariho“ a s nostalgiou spomenul na svoj prvý počítač. Lenže sme to nestihli a museli sme sa už ísť chystať na večerné vystúpenie. Tušil som problém už cestou zo Štôsu, pretože ma bez varovania v priebehu pár minút prepadol zápal nosohltanu, čo je pri spievaní celkom nepríjemná prekážka. Skúste spievať, keď vás škrabe v hrdle a v nose a v gágore máte krumpľu (nie Atkáryho), ktorá bolí, keď sa ju márne snažíte prehltnúť.
V akropolskom bare, sme všetci poprosili o kávu a ja ešte o pohár slanej vody a namiesto rozospievavania sa som usilovne kloktal.
Koncert v Zechenterovej záhrade sa začal niekoľkými baladami v podaní Kláry Štroffekovej. Poslucháčstvo sa usadilo čiastočne na pripravených stoličkách, ale takisto na lavičkách a na tráve, pretože bolo pekné počasie a tá záhrada je naozaj nádherná.
Vo vývoji si tentoraz priviedli aj niekdajšiu huslistku Tajfu Mišku a jej syna, tiež huslistu. A keď napokon Rado pozval na javisko aj Lenku Říhovú a Maroša Vojtka, do kompletného Tajfu chýbal už len Robin. Krásne bolo pripomenutie ich krásnej muziky.
Martin Libič má svoj osvedčený repertoár, avšak tentoraz s ním časť vystúpenia naozaj odohrali Vo vývoji. Kapelové prevedenie tým pesničkám naozaj pristalo.
Na nás prišiel rad až potme, kedy sme zistili, že javisko je dosť malé, takže sa musíme opatrne natlačiť k sebe, že je tam tak trochu tma, takže si musíme veci rozmiestniť tak, aby sme na ne videli a že keď na nás pustia nízko umiestnené reflektory, aj tak nič nevidíme. Všetko sa dalo do poriadku, zvukár bol skvelý, Milo našiel guličky na hmatníku, Juraj príslušnú dieru do komba a ja banjo, ktoré som ešte za svetla odložil do kríkov a potme zabudol kam. Proste mladá, začínajúca kapela po temer tridsiatich rokoch.
Samotné hranie bolo pre nás krásne. Kam sme dovideli, sedeli ľudia, ktorým je blízka naša muzika, takže sa často spievalo spoločne. Zvlášť sme sa potešili prítomnosti Tibora Pavlu, ktorý nás vlastne do Kremnice kedysi priviedol a ktorý nenápadne a nezmazateľne pomohol vzniku celej jednej generácie muzikantov v Kremnici.
Po koncerte sme sa presťahovali k ohníku a tam sme ešte hrali a spievali až do prvých driemot, kým Junasovie dievčatá nás rozmaznávali vlastnoručne na ohni upečenými dobrotami.
Takáto akcia pre muzikantov pokračuje v noci presunom do ubytovne, pádom do postele a ranným precitaním s vracajúcimi sa spomienkami a chvíľkovým váhaním, či to nebol sen. Bol to splnený sen. Vrátili sme sa o temer tridsať rokov, potom sme sa posunuli zase niekoľkokrát dopredu a celý deň sme prežili s tým, čo máme radi: muzika, príroda, šarkan, kamaráti, špekáčky,…
Vďaka Radovi a jeho partii sa naša skupina opäť cítila tak, ako sa každý človek cíti pri návrate tam, kde sa narodil. Ako medzi svojimi.