História Rolničiek sa začala písať v roku 1991. Po rozchode skupiny Zápalky sa v roku 1991 stretli v združení YMCA traja niekdajší členovia turisticko-táborníckeho oddielu Kamzík Peter Škrak, Rasťo Řezáč a ja – Dušan Franců. Po polroku príprav sme zorganizovali v lete 1991 dva tábory na Kremnickom Štôse.
Rasťo s Petrom vtedy už viedli oddiel Dares a mne pomohli s prvým „lesným táborom“, z ktorého sa zrodil oddiel Eldorado. Kúzelné miesto v horách vysoko nad Kremnicou sme objavili vďaka kamarátovi z kremnickej YMCA Tiborovi Pavlovi a stalo sa miestom, kam sa „Lesná YMCA“ vracala po celú zhruba pätnásťročnú existenciu. Po prvom tábore oddielu Dares sme sa zodpovedne pripravovali na augustový tábor. Kúpili sme na myjavských kopaniciach basu Julinku a naučili sa v trojici zahrať zopár pesničiek k táboráku. Neznelo to zle a začalo nás to baviť. Tábor sa vydaril fantasticky a mnoho momentov z neho nám ostalo kdesi hlboko v podvedomí. Z neho mi potom vyrazili na povrch v pesničke Jesienky, ktorá sa stala vlastne prvou pesničkou repertoáru skupiny, pre ktorú sme hľadali názov.
Názov Rolničky používalo družstvo, ktoré reprezentovalo Dares v bratislavskej ringo lige. Ringo je taký výborný šport, hrá sa s gumenými krúžkami na volejbalovom ihrisku. Noa ten názov nám pripadal dobrý aj pre skupinu. Zvuk rolničiek sme vnímali ako veselý a chceli sme robiť cinkotavú muziku postavenú zvukovo na podobnom základe, aký mali niekdajší Brontosauři, na ktorých muzike sme sa mnoho rokov predtým učili hrať a spievať.
Prvými pôvodnými pesničkami v repertoári boli už menované Jesienky a Hojdací kôň. Dokopy sme tých pesničiek zvládli do jari päť a prvý raz sme vyliezli na pódium v DK Ružinov na koncerte pri príležitosti Dňa Zeme po tom, čo sme absolvovali „rozcvičku“ s deckami z Lesnej YMCA v areáli na brehu Štrkoveckého jazera.
Na slovenské kolo festivalu Interporta, ktorý vznikol rozdelením niekdajšieho kultového festivalu Porta, sme sa dostavili s troma pesničkami. Hralo sa na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre a vyspievali sme si postup do finále v Ústí nad Labem.
Neurobili sme tam dieru do sveta, ale bola to cenná skúsenosť. Porotcovia, keď videli liezť na javisko dvoch gitaristov a basistu, prevracali oči so slovami „Bóóóže, další Kamelot!“ a potom boli prekvapení, že sme predsa len trochu iní. Zaujali sme ľudí zo severočeského štúdia Českého rozhlasu, ktorí nás pozvali rovno na druhý deň do štúdia, kde sme natočili live tri pesničky.
Na jeseň sme v YMCA prvý raz usporiadali súťaž detských a mládežníckych muzikantov „Brána“. Bolo to vlastne slovenské kolo súťaže, ktorú vo veľkom štýle usporadúvala Česká Tábornická Unie. My sme to robili v malom, na amatérsky postavenej aparatúre v sále budovy YMCA. Kapiel bolo vtedy dosť a lesnoymkársky oddiel Dares, ktorý Rasťo a Peter viedli, tam súťažil s pesničkami, ktoré napísala vtedy štrnásťročná Ľuba Piačková. Spolu s Dankou Čuvarskou sme ich pozvali k nám a tým vzniklo prvé päťčlenné zloženie Rolničiek, ktoré vydržalo tri roky. Ľuba obohatila repertoár o viacero pesničiek, ktoré nájdete najmä na prvom albume Rolničiek „Ostalo nám spievanie“ z roku 1993. Od jej „Cínového vojačika“ sa, bohužiaľ, nezachovala nahrávka.
Z roku 1994 pochádza album „Rukami-nohami“. ktorý obsahuje pesničky 4 členských skupín Hudobnej spoločnosti Gran, vrátane Rolničiek. Tentoraz sme trošku upustili od zásady „ako na javisku, tak na nahrávke“ a v našich pesničkách počuť aj klavír Ladislava Ďurka a banjo Martina Šútovca.
V roku 1995 sa s Rolničkami rozlúčila flautistka a speváčka Danka Čuvarská a jej miesto zaujala Martina Vrbová. Jej temperament bol neprehliadnuteľný. Tam, kde sa ostatní chmúrili, Vrbka explodovala smiechom, tam kde sa ostatní opatrne pohybovali po krehkom pódiu, Vrbka z neho zletela aj so závesom a v slávnostnej atmosfére vianočného koncertu zhodila stromček. Vliala do kapely život.
V lete 1995 sa Rolničky prihlásili do konkurzu festivalu Zahrada a prešli. Vystúpenia v amfiteátroch záhrady Strážnického zámku boli skvelými zážitkami. Najmä nočný koncert, pri ktorom sme obdržali prestížnu cenu – Krtka, ktorú nám vynieslo hlasovanie publika.
Boli sme na vrchole blaha a naivne sme očakávali, že to je začiatok cesty k úspechu. Nebol. Okrem Mira Čevelu, ktorý nás pekne spomenul v článku o Zahrade v novinách SME, po nás už v médiach ani pes neštekol. Ostali však kamaráti a priaznivci ohníčkovej muziky, pre ktorých sme v hraní pokračovali.
Pred vianocami 1995 nás nakriatla vedúca lesnoymkárskeho oddielu Zvonček Zuzka Pokorná na usporiadanie spoločného koncertu s deckami z Detského domova v Modre-Harmónii. Koncert zbehol skvele. Z modranských deciek najväčší potlesk zožala Lucka Kováčová, pretože jej spev bol jendoducho očarujúci. Lesnoymkárske decká zaspievali s Rolničkami pesničku Snehové lampičky a celé to ozvučoval istý Alex Goliaš s neuveriteľne pozliepanou aparatúrou. A tento Alex s nami už ostal a je naším stálym, osvedčeným zvukárom, kamarátom a pomocníkom pri všetkých podujatiach, ktoré sme si navymýšľali.
Začiatkom roku 1997 nám akosi došli baterky. Rôzne starosti, rôzne záujmy, asi aj trochu nenaplnené očakávania a žiadne záväzky ani sľúbené vystúpenia. Tak sme to rozpustili.
Lenže Petrovi a mne sa chcelo hrať ďalej a začali sme vymýšľať ako dať zase dokopy nejakú kapelu. Ozvala sa nám Majka, dáma srdca nášho zvukára Alexa. K nej sme ulovili ešte fagotistu Kečupa, ktorý sa ujal basy a začali sme skúšať. Lenže ono to po nejakom čase nejako prestalo ísť. Nevideli sme to tragicky, aj tak išlo leto a mali sme kadejaké plány. Napríklad usporiadať druhý muzikantský tábor „Musicamp“. To sme s Petrom a ďalšími lesnoymkármi aj urobili a dopadol skvele. Majka nás tam prišla navštíviť a priviedla so sebou dvoch kamarátov, Andreu Eder a Peťa Humeníka. O pár dní neskôr už bolo jasné, že sa rodí päťčlenná kapela a do konca roku sme mali nacvičený repertoár. Po zrelej úvahe a konzultácii s bývalými Rolničkami sme sa vrátili k tomuto názvu a nadviazali na prerušenú históriu. Andrea bola našou prvou priečnou flautistkou, Peter sa s dôkladnosťou jemu vlastnou rekvalifikoval na basistu a Peťo Humeník zaujal miesto excelentného, tvorivého gitaristu.
Rok 1998 ostal nezabudnuteľným kvôli viacerým udalostiam. Začali sme opäť vystupovať všade, kde nás chceli vidieť a počuť. Majkin hlas sa stal charakteristickým znakom Rolničiek, vďaka ktorému sa stali známymi pesničky Maliny a Tajomstvo. Nahrali sme v Ďatlovni album Ostrov Pokladov a hoci pritom časť kapely a zvukár Ďatel utrpeli otravu hubami, dobre to dopadlo. Okrem toho sa Majka s Alexom zobrali a napokon sme sa zoznámili s pardubickou skupinou Poupata. Pozvali sme ju na dvojkoncert do Bratislavy, počas ktorého im za Domom kultúry v Zrkadlovom Háji ktosi vykradol auto. Našťastie v ňom neboli nástroje, ale zato spacáky a náhradné oblečenie. Táto dramatická udalosť však bola len začiatkom dlhoročného priateľstva s Poupatami a neskôr ich nástupníckou kapelou Marien. Vďaka podobnému pohľadu na svet oboch kapelníkov sa cesty oboch kapiel viackrát preťali, vzájomné pozvania na vystúpenia priniesli na oboch stranách vítaný efekt aj u publika. Na nasledujúcom cédéčku Poupat sa takto objavila aj pesnička Maliny s českým textom. Lesnoymkárska mládež zase hrala a spievala pesničky Poupat.
O najvýznamnejšiu udalosť Rolničkového života roku 1999 sa postarala vtedajšia redaktorka Slovenskej televízie Hanka Daubnerová. Táto dobrá víla slovenského folku vymyslela, presadila a osobne realizovala vyše dvadsať častí seriálu „Pesničkári slovenskí“. Tú našu vymyslel a režíroval Fero Palonder. Zvuk sme nahrávali v štúdiu STV a hudobným režisérom bol Ivan Schreiner. STV to skutočne odvysielala, ale potom sa celý seriál stratil kdesi v archívoch.
Koncom roku 1999 ohlásila svoj odchod Andrea, pretože sa definitívne presťahovala do Viedne. Jej miesto zaujala Hela Marczelová. Absolvovala s nami len jedno daždivé vystúpenie na akcii „Pomôžte mi nezmoknúť“ na podporu YMCA. Už v marci 2000 ju vystriedala speváčka, všestranná flautistka a občasná huslistka Hanka Jóžová.
Do roku 2001 sme vstúpili zase s novým basistom. Peter Škrak sa išiel naplno a zodpovedne venovať svojmu poslaniu lekára a Julinku uchopil do svojich láskavých láb skaut Laco Jediný, zvaný Biely Medveď. Ešte ten istý rok vystriedal Peťa Humeníka gitarista Miloš Hlava. S Bielym Medveďom vytvorili v rámci kapely „ľavé – ale totálne ľavé krídlo“.
Na festivale Vandermúza v auguste 2002 sme urobili experiment. Pozvali sme spoluúčinkovať cimbalistu Paľa Bašku z Považskej Bystrice. Ten obrovský nástroj nám do muziky skvele sadol a Paľo s nami potom viac či menej často hrával až do roku 2010. Pesničky „Porúčajte Bohu dušu“ a „Dziny-dajdom“ si bez cimbalu vieme už len ťažko predstaviť.
Koncom roku 2002 sme opäť striedali gitaristu. Ďalším skautom v partii bol Michal Pokorný, známy viac ako Riso. Okrem svojej pracovitosti a kľudu sa vyznačoval veľmi dobrou znalosťou nôt. Pozrel na partitúru a prstom ukázal, ktorá nota nie je správna. Nechápali sme, ako môže počuť očami, či vidieť ušami, alebo nejako inak.
V roku 2003 sme s pomocou a povzbudením Víta Troníčka natočili v domčeku Ivanke pri Dunaji album Zasľúbená Zem. Tu sme, samozrejme, použili okrem obvyklých nástrojov aj Paľov cimbal.
S vekom prichádza občas rozum, zato často starosti. A tak keď Biely Medveď s Barborkou položili základ novej dynastii, museli sme sa poobzerať po novom basistovi. Našťastie nebol ďaleko. Igor Vakoš bol totižto pravidelným účastníkom lesnoymkárskych „gitarových brlohov“ a ako študovaný kontrabasista zľahka prevzal Julinku aj vokálne party.
V roku 2008 svoj odchod ohlásil aj gitarista Riso. Väčšiu časť sezóny 2009 s nami účinkoval Ľubo Jančovič, ale jesenné vystúpenie v Písku s nami už odohral Fero Petriska z niekdajšieho Bratislavského Folkového Orchestra, ale okrem iného aj zvukár, ktorý nahrával v roku 1993 prvý album Rolničiek.
Nasledovali pomerne stabilné roky pomalého nacvičovania nových pesničiek a opakovaného vystupovania na miestach, ktoré sú často ostrovmi ľudí, pre ktorých je ešte spievanie a hranie súčasťou života. Každý rok sme radi zašli na Kremnickú Baštu, aj na Pramene do Sklených Teplíc k spriatelenej kapele Jasoň a takisto sme veľmi radi prijímali pozvania od Víta Troníčka na jedinečný festival „Folkové Chvojení“, na ktorom ožíva niekdajšia sláva tejto hudby. Nových priateľov sme našli v pezinských orientačných bežcoch, s ktorými sa stretávame raz ročne pred Vianocami. Neverili by ste, aký krásny večer dokážu vytvoriť tri napohľad nesúvisiace témy – muzika, orientačný beh a pezinské víno.
Nebyť toho, že máme k dispozícii vlastné štúdio, kde môžme nahrávať kedykoľvek máme čas, asi by sme nikdy nedali ďalší album dokopy. Ďalší problém, ktorý prichádza s vekom, je nedostatok času a s ním ruka v ruke problémy so zosúladením programu všetkých členov skupiny. Zvládli sme to a na Kremnickej Bašte v auguste 2011 zverejnili štvrtý album „Než nám krídla pristrihnú„.
Na jeseň roku 2015 v 24. roku fungovania kapely nás problémy s časom, zosúladením povinností a priorít opäť dobehli a viedli k zastaveniu činnosti.
Počítadlo vlastných, rolničkových pesničiek sa zastavilo na čísle 69.
Vďaka iniciatíve oboch speváčiek Majky a Hanky Rolničky na jar 2016 opäť ožili. Prvým gitaristom sa stal Milo Hladík a kontrabasu sa ujal Juraj Janák. V máji Rolničky prvý raz vystúpili v tejto podobe v obci Ivanka pri Dunaji, kde sa čoraz viac cíti doma ani nie tak kvôli bydlisku kapelníka, ale kvôli priazni fajn ľudí, ktorou sú tu Rolničky zahŕňané.
Okrem rekonštrukcie pôvodného repertoáru kapela pokračuje aj v tvorbe pôvodných pesničiek a teda má sa k svetu. V lete 2021, ktoré bolo vďaka pandémii Covidu chudobné na živé hranie, Rolničky oslávili tridsiate narodeniny. Vďaka kremnickej skupine Vo vývoji zahrali pre kremnické publikum na festivale „Folk v záhrade“ a pokračujú v spoločnom muzicírovaní aj vystupovaní, o čom sa možno dočítať na webových stránkach skupiny v sekcii „kronika.“ Taktiež skupina ďalej tvorí vlastné piesne. Počítadlo vlastných, rolničkových pesničiek v lete 2023 ukazovalo číslo 81. Keďže sú zväčša inšpirované skutočnými udalosťami a ľuďmi, Rolničky takisto postupne zverejňujú príbehy ich vzniku v sekcii „pôvod pesničiek.“
_ _ _
Rolničky sa, podobne ako mnohé iné folkové skupiny, púšťali aj do organizovania hudobných podujatí. Táto muzika priam vyzýva k stretnutiam a spoločnému spievaniu a mali sme pocit, že to za nás nik nespraví.
Folkový klub YMCA bol seriál pravidelných koncertov v sále budovy YMCA v Bratislave. Tých koncertov bolo dokopy v rokoch 1998 – 2001 dokopy 14. Z niektorých vlastníme unikátne zvukové záznamy pesničiek, ktoré na nijakých albumoch nenájdete.
Koncerty Za pecou v Horskom parku sme začali usporadúvať v roku 2002 na pozvanie Kamila Procházku z Nadácie Horský park. V zimných mesiacoch raz mesačne sme si pozvali niektorú z kapiel a držali sa hesla „My zahráme vám, vy nám a keď príde niekto ďalší, bude vítaný.“ Fungovalo to a Lesná škola oproti horárni zažila plno vydarených dvojkoncertov. Napokon z nich ostalo len raz ročne „Spievanie Za pecou„, čo je stretnutie muzikantov s ľuďmi, ktorí radi spievajú. Nehrá kapela publiku, ale spieva sa hromadne.
Príjemný víkend bol pôvodne seriál koncertov usporadúvaný Hudobnou spoločnosťou Gran. V jej rámci sme ho prevzali na päť rokov do svojich rúk a usporadúvali ho v rokoch 2006-2010 na Ranči Nádej vo Svätom Antone.
Klepáč bol zase „prvý letný folkový festival“ usporadúvaný pre istotu už začiatkom februára v rokoch 2011-2015 v rekonštruovanom mlyne v bratislavských lesoch. Zhruba stovka ľudí prichádzala pešo do mlynice a vytvárala skvelú atmosféru pre 11 účinkujúcich kapel a sólistov v priebehu dvoch koncertov. Dlho do noci, občas až do rána sa potom po koncertoch v mlynici hromadne hralo a spievalo.
Folk na lavičke je názov koncertov Rolničiek a ich hostí v parku na námestí svätej Rozálie v Ivanke pri Dunaji. Prvý sa konal v lete 2020.