Odjakživa každému na otázku kde budeme nabudúce hrať, odpovedáme, že kdekoľvek, kde nás pozvú preto, aby si nás vypočuli.
Tentoraz sa to stalo v Báhoni. Chodíme tam síce hrávať na Folkový úrad, ale tentoraz to bolo iné. Zita a Jano sa rozhodli usporiadať privátny koncert, menovali svojho suseda Stanleyho projektovým manažérom a tak sme sa u nich doma mali stretnúť aj s Jasoňom. Ibaže pandémia korónavirusu sa podľa očakávania vrátila a tak napokon už vopred bolo jasné, že kvôli nutným obmedzeniam Jasoň nepríde. V sobotu ráno takisto počasie nevyzeralo dvakrát prívetivo, ale dohodli sme sa, že odtrúbiť to môžeme kedykoľvek. Napokon to dopadlo výborne. Počasie sa umúdrilo a nebola zima. Ani nepršalo, hoci to by nevadilo. Totižto Zita a Jano si do krytej terasy svojho domu integrovali malé javisko s tým, že raz si tam budú robiť pre seba a pre svojich kamarátov privátne koncerty. V sobotu 26. septembra 2020 sa to konečne uskutočnilo.
Na relatívne malý priestor krytej terasy stačilo jednoduché ozvučenie s priestorovým mikrofónom, aby sa umelci príliš nenamáhali. Bol k dispozícii dostatok teplého čaju, aby umelcom neprechladli hrdlá. A pre istotu boli po celej terase rozvešané texty, pretože hostitelia správne usúdili, že umelci nášho veku si už prd pamätajú. Bohužiaľ, písmo nebolo dosť veľké vzhľadom na to, že umelci už bez okuliarov aj prd vidia. Spoľahli sme sa na pamäť a, našťastie to celkom išlo.
Ctené publikum v počte, hádam, 20 ľudí, bolo skvelé. Keď vedelo, spievalo, keď nevedelo, počúvalo a keď mohlo, tancovalo. Prvý raz v živote som videl tancovať pravý viedenský valčík na pieseň „Chtěl bych být medvídkem.“
Hrali sme koľko sme vládali my aj publikum a potom sme počas dlhšej pauzy debatovali a maškrtili. Náš dlhoročný priaznivec Martin ma prekvapil informáciou, že pôvodná pieseň „Chtěl bych být medvídkem“ je Zdeňkom Rytířom preložený anglický originál, ktorý zase skupina Rangers použila s vlastným textom pod názvom „Kouzelník.“ No toto… človek nikdy nevie, kedy a kde sa niečo nové dozvie či naučí.
Vzhľadom na náladu prítomných sme ešte zahrali zopár pesničiek pred rozlúčkou, ktorá bola viac ako srdečná. Boli sme zahrnutí osobnými darčekmi s kapelovou symbolikou a na našej strane sa miešalo prekvapenie s dojatím.
No a takto krásne sme sa vďaka báhončanom rozlúčili s krátkym, letným obdobím relatívneho uvoľnenia. Hneď nasledujúci pondelok boli vyhlásené striktné obmedzenia zhromažďovania, takže sme sa museli opäť zmieriť s tým, že nejaký čas si budeme hrať len pre seba. Ale, povedané rečou starého kriminálnika, „Zavrieť môžu, pustiť musia.“ Budeme pripravení a veríme, že bude komu.