Toto leto nejako rýchlo uletelo. Možno aj preto, lebo sme zažili samé krásne muzikantské výpravy. Nebolo ich veľa, ale sme z nich nabudení doteraz.
Začalo sa to už v sobotu 22. júna, keď sme hneď ráno vyrazili do západočeskej Příbrami na pozvanie Pepu Smejkala, hlavného organizátora festivalu „Muzika Příbram.“
Cestou sme sa zastavili pozrieť si zámok Konopiště, ktorý patril arcivojvodovi Františkovi Ferdinandovi d’Este, ktorého smrť sa stala zámienkou na rozpútanie Prvej svetovej vojny. Zaujímavý človek. Spravoval zodpovedne obrovský majetok na prospech svoj, ale aj svojich poddaných. Ako následník trónu pripravoval federalizáciu Rakúsko-Uhorskej monarchie, ktorá mohla byť cestou pre jej prežitie. Na druhej strane bol „náruživým poľovníkom.“ Týmto eufemickým pojmom označujeme chlapa, ktorý za svoj život zastrelil viac ako 270 tisíc zvierat.
Ďalšou našou zastávkou bola Orlická priehrada. Priehradný múr vysoký viac ako 100 metrov zadržiava vodu riek Vltavy a Otavy v dĺžke viac ako 100 kilometrov. Pod vodou zmizlo najkrajšie vodácke údolie v Čechách a o odstránení tohto komančského nezmyslu sa zatiaľ neuvažuje.
Začalo pršať a keď sme dorazili do příbramského rekreačného areálu „Nový Rybník,“ našli sme tam typickú scenériu „vytopeného“ festivalu.
Vďaka dostatočnému počtu zakrytých miest pre publikum však koncert ďalej veselo pokračoval.
Mali sme tú česť uzatvárať koncert. Na velikánskom javisku bol výborný zvuk a na veľkoplošnej obrazovke za nami bežali zábery korešpondujúce s obsahom pesničiek.
Po koncerte sme si radi zahrali s miestnymi muzikantmi pod jedným zo šiatrov. Dostalo sa tam svojrázneho uznania nášmu capelníkovi, keď jeden z muzikantov na jeho adresu poznamenal: „To je ale sluchařský hovado!“
Na druhý deň sme ešte stihli navštíviť zámok Orlík, ale ešte tam ostalo plno miest, kvôli ktorým dúfame, že nás ešte do Južných Čiech niekto pozve hrať.
Naše muzikantské leto pokračovalo o týždeň neskôr v piatok 28. júna live koncertom v Rádiu Devín. Relácia „Folkfórum live“ je dielom Soni Horňákovej a ojedinelou cestou, ktorou sa slovenská folková muzika dostáva k publiku. Pre nás to znamená hranie v štúdiových podmienkach so skvelým ozvučením a, našťastie, v prítomnosti najvernejších poslucháčov.
Po nás nastúpilo Jednofázové kvasenie, ktoré prekvapilo posilou dvoch muzikantov o generáciu mladších, ktorí kvasáckym pesničkám vdýchli novú energiu. Výborne to znelo.
Na Pramene do Sklených Teplíc s nami tentoraz nemohol ísť Juraj. Ako vedátor spoluzodpovedný za kvalitu gravitačného poľa Zemegule musel niekam na jej opačnú stranu, avšak skupina Jasoň má basistu Stanleyho, ktorý ovláda rolničkový repertoár a zahrá vlastne čokoľvek, čo sa hrá okolo neho. Tak sme si ho požičali.
Kvôli dažďu sa hralo v kulturáčiku, ale nevadilo to, naopak plnej sále sa hrá lepšie, než poloplnému amfiteátru.
Pri sledovaní vystúpenia skupiny „Vo Vývoji“ sme jasne pocîtili relatîvnosť cestovania časom. Kým otec Rado sa prakticky nemení, Ema, Daniela a Samo vyrástli na dospelých muzikantov. Väčšinu ich repertoáru tvoria pesničky zaniknutých kremnických skupín a je ich nehynúcou zásluhou, že nenechajú tieto diela upadnúť do zabudnutia.
Hanka aj tento rok zorganizovala už pätnástu plavbu Granu. Spolu s našimi priateľmi sme sa po dvoch rokoch vrátili pod Pálavu na rieku Dyju kľukatiacu sa malebnou oblasťou okolo Lednického zámku.
Na táborisku Nejdek sme sa zdvorilo opýtali majiteľa, či si môžme rozložiť oheň a zahrať si pri ňom. Povedal, že môžme, že si s nami rád príde zahrať a vraj tu mal pred rokom jednu kapelu a že to bol krásny večer s muzikou a že sa volali Rolničky. Opravili sme ho, že to bolo pred dvoma rokmi a priznali sa, že to sme my. Nadšene odbehol do kiosku a vrátil sa s gitarou, ktorá už niečo mala za sebou.
Ten večer bol napokon nádherný. Nemali sme so sebou síce Mila, ale spoluzakladateľ Rolničiek Peter Škrak ho dôstojne zastúpil v rolničkovom aj nerolničkovom repertoári. Hrali a spievali sme všetko na čo sme si spomenuli pre našich kamarátov, ale aj pre početnú skupinu ľudí, ktorí ušli zo svadby v dedine, lebo “tady u vás je to lepší.” Zhasli sme naozaj až s posledným uhlíkom a ráno sme pokračovali v plavbe.
Rolničkovému muzicírovaniu sme venovali sobotu 24. augusta. Začali sme vo Veľkom Bieli kúpaním v jazere a následne hraním na festivale BielFest, ktorý organizujú už dlhé roky veľkobielski záhradkári priamo pred veľkobielskym kaštieľom, ktorý už roky čaká na nejaké využitie, kým na ňom hlodá zub času a darebáctvo zlodejov, ktorí odtiaľ vykradli čo sa dalo speňažiť, vrátane káblov zo stien. Už nás tam pozývali niekoľko rokov, ale doteraz sme sa z rôznych dôvodov museli vždy ospravedlniť.
Konečne sme sa zoznámili osobne s náčelníkom organizátorov Janom Kaloudom a po mnohých rokoch sme zase hrali na javisku tvorenom návesom kamionu. Zažili sme tu aj rekord v dĺžke zvukárskej prípravy. Trojčlenný tím nazvučoval našu skupinu presne jednu hodinu. Kto nezažil, neuverí, že je také niečo ešte možné.
Keďže publikum bolo pozorné a žičlivé, hralo sa nám dobre napriek slniečku, ktoré nám svietilo do očí. A tak sme, spotení, znova namierili k jazeru.
Odtiaľ sme sa presunuli do Trnavy. V tesnej blízkosti ozrutného objektu obsahujúceho obchodné centrum, futbalový štadión a rozsiahle garáže stojí v peknej záhrade mestský amfiteáter a okolo neho je park. V tomto parku Miro Uváčik spolu s nájomcom areálu zorganizovali akciu “Slovenský folk v Trnave.” Keď sme tam dorazili, práve hrali Uváčikovci so svojou skupinou VUUR. Mirove pesničky znejú čoraz lepšie, majú obsah a skupina má rozpoznateľný zvuk. Skončili za súmraku a na malé javištiatko sme nastúpili my. Miro s pomocníkom nás ozvučili a nasvietili za 10 minút. Osviežujúci zážitok.
Okrem príjemného publika sme v temnejúcom parku videli aj skupinu country tanečníc, ktoré operatívne reagovali na rytmus našich pesničiek a tancom ich sprevádzali. Toto vystúpenie bolo pre nás takisto veľmi príjemné a spokojné vyzeralo aj početné publikum. Pokiaľ toto mal byť Mirov prvý pokus na tomto mieste, rozhodne stojí za zopakovanie.
Asi najviac sme sa tešili na vystúpenie na 44. Mohelnickom Dostavníku, kam nás pozval jeho zakladateľ a doteraz hlavný organizátor Pavel Nenkovský zvaný Aligátor. Hrali sme tu už pred šestnástimi rokmi. Niečo sa asi zmenilo, ale čo ostalo, je vynikajúca atmosféra, publikum v počte nad tisíc ľudí, ktoré keď nepočúva, tak na mnohých miestach samo hrá a spieva. Aligátor sám napísal vo festivalovom časopise, že prevládajú vekové kategórie stredného veku, s ktorými už nechodia deti, ale vnúčence. Áno, detí tam bolo veľa, odrastených dospelákov takisto, mládeže pomenej, ale tá, čo hrala na Dúhovej scéne, stála za to. Mladí, nadšení muzikanti s invenciou. Jednoducho folk žije!
Hrali sme na hlavnej scéne v piatok hneď po vystúpení Vlastu Redla. Mohutný zvuk jeho kapely rozvibroval zemskú kôru a keď do toho publikum spustilo aplaus, pripadalo nám, že sa začína zemetrasenie. Nastúpili sme na veľké javisko s primeraným rešpektom a zvukári z nás v krátkej chvíli urobili prevádzkyschopné teleso. Všetko znelo ako malo. Z odposluchov išla naša muzika a z hľadiska sa ozýval potlesk. Radosť na oboch stranách trvala aj po vystúpení za javiskom, kam za nami plno ľudí prišlo na kus reči, po cédéčka, podpisy, alebo len s poďakovaním… Boli sme namäkko.
Druhý deň sme si užívali koncerty muzikantov, ktorých pesničky hrávame pri ohňoch. Od Banjo Bandu Ivana Mládka cez Nezmarov až po Žalmana a spol. Skvelí boli takisto pezinskí Funny Fellows, ale na taký divoký dixieland už môžme len zbožne zízať. Zašli sme si na obed do Loštíc, ktoré sú skutočnou domovinou Olomouckých tvarůžkov. Smradľavé jedlá s božskou chuťou vám tam ponúknu v každej reštaurácii. Odvážne sme okúsili aj tvarůžkovú zmrzlinu, ale to už bolo fakt cez čiaru.
Domov sme sa vybrali až keď na Dúhovej scéne dohrali naši priatelia Marien. Obdiv k ich perfektnému hraniu a spevu, aj k Vítovým novým pesničkám nám vydržal až kým sme v aute nezaspali.
Bolo to krásne leto a sme radi, že sme sa ho dožili ako fungujúca skupina. V polovici septembra sme si urobili opakovaciu skúšku a s potešením zistili, že si stále pamätáme veľkú časť toho, čo Rolničky za uplynulých 27 sezón hrali. A že sa stále ešte tešíme na každé pozvanie kamkoľvek, kde nás chcú vidieť, počúvať, prípadne si s nami aj zaspievať.