Jednou z najcennejších skautských kníh je zbierka listov skautského vodcu Velena Fanderlíka jednému z jeho nasledovníkov. Volá sa „Listy Jurovi“ a bola aj pre mňa cenným zdrojom inšpirácie. Je v nej opísaný príbeh skautského oddielu, ktorého vedúci Širchan musel narukovať. Odovzdal oddiel do rúk troch členov, ktorí ho mali viesť podobu jeho neprítomnosti. Keďže Širchan vo vojne padol, oddiel potom viedli traja „Nesmrteľní“ a vždy, keď jeden z nich odišiel, na jeho miesto nastúpil niektorý ďalší člen oddielu. Neviem, ako sa ten oddiel volal, možno dodnes existuje a jeho Nesmrteľní dodnes plnia Širchanov odkaz. Zaviedli sme podobný systém vedenia v lesnoymkárskom oddieli Eldorado a osvedčil sa.
V roku 2000 som sa už ako oddielový veterán zúčastnil prvej vodáckej výpravy Eldorada. Vyrazili sme Malý Dunaj na základe predpokladu, že je to síce nudná, ale najmä kľudná a bezpečná rieka. Malý Dunaj však rozhodne nudný nie je. Lužné lesy na jeho brehoch robia plavbu nádhernou všade tam, kde sa ešte bezohľadným technokratom nepodarilo tok vyrovnať, zregulovať a zmeniť na nudný kanál a kde zbohatlíci ešte nestihli vyrúbať lesy a nastavať si na brehoch haciendy.
Jeden z krásnych úsekov je pod Jelkou. Plavili sme sa tade vpodvečer a so záujmom sme si obzerali pasúce sa kozy na ostrove pri ranči „U Paľa“. Motali sme sa blízko brehu popod konáre stromov. Ako zadák vlajkovej lode som dopustil, že sa z kormy našej kánoe odlomil prút s oddielovou vlajkou, na ktorej boli vyšité značky všetkých zakladajúcich členov 
Eldorada. Prišiel som na to až po ďalšej polhodine plavby a to už bola zástava nenávratne stratená. Márne sme sa vrátili a hľadali okolo ostrova. Nálada bola stiesnená a tá moja úplne na dne. Napriek tomu sme našli krásne, malé táborisko ukryté za tŕstím na ľavom brehu asi tri kiláky pod ostrovom. Oheň dohorel a my sme všetci ostali ležať na malej lúke. Počuli sme žblnkotanie vody, ale žiadne „zvuky civilizácie.“ Nevideli sme žiadne svetlá, okrem hviezd. Boli sme na krásnom mieste, boli sme skvelá partia a cítili sme sa tak, ako sme o tom snívali. Tak sa „pravdou stáva ďalší z našich snov.“
Druhý deň okolo poludnia si zrazu Mirka previazala jedno oko šatkou a vyhlásila ich loď za pirátsku, pretože ukoristili oddielovú vlajku a žiadajú výkupné! Pozeral som na to ako puk. Nič som nechápal, ale po chvíli mi strááááášne odľahlo. Záchrana oddielovej zástavy ma zbavila ťažoby, takže som bol pripravený splniť pirátom akékoľvek želanie. Oni vlastne neboli piráti, ale záchrancovia. Včera večer odhodlane križovali tok rieky od brehu ku brehu a prehľadávali každé miesto, kde mohla vlajka byť zachytená. Napokon ju zbadali. Nebola zachytená, ale unášal ju prúd a, našťastie, prút, na ktorom bola priviazaná, trčal z vody a vlajka trošku nadvihoval a tak ju Mirka s Máriom zbadali.
Výkupné, respektive podmienka, za ktorej bude vlajka vrátená na loď, na ktorej som sa plavil s Arven, bola neobvyklá. Musím napísať a predstaviť členom flotily pesničku, ktorú Rolničky zaradia do repertoáru. Nie som obvykle schopný písať pesničky na požiadanie. Ten deň sme však pristáli na mieste zvanom Šoriakoš, kde sa koryto rieky mení na kanál pred Tomášikovskou priehradou. Mali sme výbornú náladu, hrali sme sa, veľa sme sa smiali. Znova som si uvedomil, aké je skvelé byť s ľuďmi, vďaka ktorým sa mi splnil sen 
byť členom oddielu, ktorý by sa podobal na tie z kníh Jaroslava Foglara. Spomenul som si tiež na predošlú hviezdnu noc a než sa zotmelo, poskladal som to všetko do troch slôh a refrénu.
Vlajku mi obradne vrátili na loď a pesničku „Nesmrteľní“ venovanú Strážcom Eldorada sme s Rolničkami nacvičili, nahrali ju na album „Zasľúbená zem“ a dodnes ju hrávame na koncertoch.