V združení YMCA, v ktorom sme poskladali skupinu Rolničky, som sa stretol s ľuďmi s rôznym vzťahom k viere v Boha. Stretávali sa tam v dobrej vôli ľudia bez vyznania, takí, ktorí tušili, že niečo ako Boh môže existovať, ale asi to nebude fúzatý dedko na obláčiku, takisto ľudia vychovaní k disciplinovanému dodržiavaniu rituálov rôznych církví, ľudia, ktorí svoj život vnímali ako príležitosť plniť Božie poslanie a napokon aj náboženskí fundamentalisti. Bol som s ich postojmi konfrontovaný denne a neraz sa ma pýtali na ten môj. Chvíľu mi trvalo, než som si ho ujasnil. Hoci nijaké z rituálnych náboženstiev nevykonávam, našiel som definíciu Boha, s ktorou sa stotožňujem. Nie je zložitá a nájdete ju veľkým písmom napísanú hádam v každom protestantskom kostole: „Boh je láska.“ Čuduj sa, svete, funguje to. Viem, že Boh je, alebo nie je medzi nami. A tam, kde nie je, by sme ho mali dostať. A keď tam už je, nemali by sme mať zábrany si to povedať. Povedať ľuďom, že ich máme radi. A keď nám to niekto povie, nemali by sme ani odmietnuť a tobôž nie vysmiať, lebo to prichádza Boh, ktorý robí náš svet a naše životy lepšími. Je úplne jedno, či to povieme doma, v kostole, alebo na lúke vysoko v horách pod hviezdnatou oblohou. Tam všade Boh-láska bude, keď budeme chcieť.
Je mnoho ľudí, ktorým som akosi nestihol to najdôležitejšie povedať. Nebol čas, hanbil som sa, pripadalo mi to také nejaké blbé, alebo som sa bál, že ma pošlú niekam. Proste to dodnes nie je také ľahké, ako to vyzerá. Tak nejako počas mnohých rokov dozrela pesnička „Zastavenie.“ Hádam ešte nie je neskoro, hoci zástup tých, ktorí mi boli vzácni a už odišli, sa predlžuje.