Stojím nad anfiteátrom “Roh” nad obcou Lubina. Za mnou majestátna Javorina, predo mnou javisko a lavičky pre tisícky ľudí. Takto sme tu stáli s kapelou v sobotu 24. septembra 1994 a maškrtili pocit, že tu o pár hodín budeme hrať. Prijali sme pozvanie na festival Country ródeo. Nič nám to nehovorilo, ale v zásade sme išli hrať všade, kde nás chceli vidieť a počuť.
Amfík bol plný a kopec ľudí sa počas dňa ešte zabával kúsok odtiaľ na lúke, kde kowboji súťažili do westernovom jazdení. Zvučil Paľo Prokl a na javisku bolo poriadne živo. Dať dokopy program z trampských, bluegrasových, folkových a country kapiel a ešte použiť aj tanečné čísla, nie je úplne jednoduché, ale pre profíka je to riešiteľná úloha. A tu ten program teda fakt “odsýpal” celých 9 hodín. Pamätám sa na bezchybne hopsajúce maličké “clogg girls”, aj na temperamentnú callerku Editku z Bratislavského združenia Country a dobových tancov, ktorá sama spravila takú show, že bolo ťažké sledovať tanečníkov. A napokon nám padali sánky pri vystúpení rakúskej skupiny Salty Dogs v štýle rockabilly music. Dve ťažké gitary a k tomu kontrabas. To, čo basista so svojím nástrojom robil, to sme predtým ani ptom nikdy nevideli. Okrem toho, že basoval a nahrádzal aj bicie, nosil basu, tancoval s ňou a liezol po nej. Pri vrcholnom akrobatickom čísle všetci traja muzikanti vyliezli na šikmo stojacu basu a pritom odušu hrali. Radšej neuvažujem o tom, ako by sa na také nápady tvárila naša basa Julinka… Koncert vyvrcholil neskoro v noci, ale pre nás neskončil. Presunuli sme sa do internátu v Starej Turej a spolu s Ozvenou a ďalšími muzikantmi sme pokračovali v spoločnom hraní. Náš dottore zaspal s gitarou v ruke na posteli. Po polhodine sa pomrvil, chytil rytmus, začal hrať, potom sa posadil a otvoril oči. Zvädli sme až nad ránom a slnko bolo riadne vysoko, keď sme začali sťahovať nástroje do auta. Vonku sa nám prihovorila blonďatá dáma a vypytovala sa nás ako sa nám hralo, čo hovoríme na program a či by sme na takúto akciu prišli aj nabudúce. Bola to Dáša Očenášová z Národného Osvetového centra, duša tohto festivalu. V čase, keď únava organizátora obvykle vrcholí a nejeden si hovorí, že “nikdy viac”, Dáša tam stála čerstvá ako jarná mrkvička a strhujúco rozprávala o svojich zámeroch s ďalšími ročníkmi, takže sme sa v tej chvíli začali tešiť na budúci rok. Ešte sme netušili, že Dáša túto akciu dotiahne do podoby celoštátneho festivalu Strunobranie s postupovými kolami.
[flagallery gid=3]
Je to 22 rokov, čo sme mali to šťastie byť pri tom. Strunobranie už pekných pár rokov nefunguje. Z kapiel, ktoré tam vtedy hrali, už mnohé neexistujú, ani Ozvena. Amfitáter však dodnes stojí a Javorina na mňa z výšky láskavo žmúri zahalená do letného oparu. Dnes večer sa tu hrať nebude, takže idem zblízka pozrieť Javorinu a potom domov. A zatelefonovať Dáše. Nie zo sentimentu, len poďakovať. Dvakrát do rovnakej rieky nevstúpiš, ale kým hráme, stále je nádej, že nás podobné zážitky ešte čakajú.