Mohelnický dostavník bol vyše štyridsať rokov jedným z najslávnejších festivalov muziky, ktorú Česi dodnes nazývajú „portovní,“ pretože sa hrala na legendárnom festival Porta. Je to zmes folku, country, bluegrassu, swingu a vôbec všetkej muziky, ktorá sa hrávala pri táborových ohňoch, vo vlakoch, na kánojkách pri plavbách po riekach, v parkoch na lavičkách, jednoducho všade. Muzika bola súčasťou života množstva ľudí a najmä títo ľudia za ňou doteraz chodia na festivaly, ktoré si zachovali atmosféru country romantiky, trampského kamarátstva a folkovej slušnosti. Čím sa vyznačujú? Napríklad tým, že v areáli nenájdete rozhádzané odpadky, že nikoho neobťažujú opilci, že publikum spieva spolu s účinkujúcimi, že ľudia si užívajú pohodu, slobodu medzi priateľmi, bez ohľadu na to, či sa dovtedy poznali, alebo nie.
V roku 2019 sme hrali na poslednom ročníku Mohelnického dostavníku. Vtedy sme ešte nevedeli, že Pavel Aligátor Nenkovský sa chystá s festivalom skončiť. Keď sme sa to dozvedeli, boli sme trochu smutní, ale onedlho sa objavili správy že skupina Madalen, ktorú poznáme ešte z čias nášho festivalu Klepáč, sa rozhodla festival obnoviť. Z úcty k tradičnému názvu a jeho organizátorovi ho zmenila na Mohelnický FolkFest, avšak úcta k Aligátorovi a jeho parťákom zo skupiny Smolaři, s ktorými ho začal usporadúvať, sa prejavuje dodnes.
S radosťou sme prijali pozvanie na tohoročný FolkFest, hoci sme to nezvládali inak, ako na otočku. Zašli sme sa rozohrať do mohelnickej Bursovej hospody, kde sme sa od Aligátorovho vnuka dozvedeli, že pred necelým rokom odišiel na večný session do muzikantského neba. Po príchode do mohelnického kempu nám však bolo jasné, že Aligátor je nezabudnutý a jeho skutky nesmrteľné.
Kemp bol plný, doslova stan vedľa stanu, autá zaparkované na tesno, všetky chatky obsadené. Nikde však žiadna tlačenica, všetci si v kľude užívali pohodu s muzikou. Zvláštny pocit v dnešnej dobe, cítiť sa v dave ľudí nielen bezpečne, ale ako medzi svojimi.
Dve skvele postavené a vybavené scény obsluhované špičkovými zvukármi a osvetľovačmi. Na oboch muzika v podaní legendárnych skupín ako sú päťdesiatpäťroční Poutníci, Asonance, Žalman a spol. či Nezmaři, cez hviezdy na vrchole, ako Marien, až po skupiny menej známe, ako Terrakota, HB stop, či Topinqui. Menej známe však neznamená, že by neboli zaujímavé. Robia originálnu muziku, každá z nich je niečím zaujímavá. Žánrová oblasť „portovní“ muziky je veľmi živá.
Nás na „Morava scéne“ ozvučovali Helenka a Karel Ťoupalovci. Majú všetky žánre takéhoto festivalu jednoducho v uchu, takže im netreba vysvetľovať ako to má znieť. Navyše sa dokážu rozpamätať, hádam, na každú kapelu, ktorú už zvučili. Radosť hrať. Najmä keď sme v tom šere videli ľudkov, ktorí s nami spievali staršie pesničky, ktoré si pamätali a potom čakali za scénou aby sa opýtali, kde by našli tie nové pesničky, ktoré ešte nepoznali.
Milou povinnosťou bolo vykonanie zápisov do festivalovej kroniky a pridanie svojho „návštevníčka“ na nástenku v záscéní (tak nejako by sa asi mal po našom nazývať bekstejdž).
A potom sa kapela vracia v noci domov aby každý stihol svoje povinnosti, popri ktorých sa však držíme muziky. Je to naša živá voda, okno do sveta, po akom túžime, loďka na spenenom mori a brloh na ukrytie pred búrkou. Vďaka Madalen, vďaka vám, ľudia, ktorí žijete pesničky.