Tento rok náš muzikantský program skončil už v novembri, avšak práve tento mesiac nám priniesol dva veľmi príjemné zážitky.
Prvým bol koncert 9. novembra v bratislavskom Dome Quo Vadis. Alex tentoraz nielen ozvučoval, ale konečne sme ho opäť využili ako zdatného klavíristu. Prítomnosť kamarátiek a kamarátov, ktorí boli dokonca pri tom, keď nás Alex ozvučoval prvý raz, vyvolal spomienky staré 27 rokov. Ako obvykle, nie príliš sentimentálne, pretože radšej spomíname na to, na čom sa dá smiať. A že toho nebolo málo. Zahrali sme od najstarších pesničiek, ktoré vznikali ešte v lesnoymkárskych táboroch až po najnovšie, napríklad správu zo služobnej cesty do Írska. My sa totižto ťažko rozhodujeme, čo zahrať, či skôr čo nezahrať. Naše skúšky bývajú nekonečné, lebo „ešte túto…“ V Quo Vadis napokon došlo aj na všetky tie „záložné.“ Bolo nám cťou a potešením.
Na konci novembra sme vyrazili do Ostravy splatiť dlh, ktorý máme voči Zajacovi. Mirek Duda, zvaný Zajac, ako správny chlap úspešne realizuje svoje vízie. Organizuje podujatia značne rôzneho druhu, majú však spoločné to, že sa na nich stretáva množstvo fajn ľudí s nejakým spoločným záujmom. Pozval nás už niekoľko razy hrať na svoj cestovateľský festival „Ozvěny,“ ktorý dopĺňa koncertmi a skvele to dokopy funguje. Lenže prišiel covid a našu návštevu v Ostrave sme museli odkladať dva roky. No a tentoraz to konečne vyšlo. Hrali sme v hudobnom klube Domu kultúry Poklad pre Zajaca, kamarátov z bývalej skupiny Tempo di vlak a kopec ďalších ľudkov, z ktorých mnohí aj sami hrajú a spievajú a poznajú kopec pesničiek. Zvukár Peter nám spravil výborný zvuk „ako od Alexa“ a to sa to potom hrá, navyše pre publikum, ktoré rozumie.
Vytiahli sme na chvíľu k nám na javisko aj Víta Troníčka, aby si s nami zaspieval „Dospelácku.“ Popri tom sme pospomínal na zážitky z niekdajších spoločných výprav za hraním po Slovensku, kedy „muzikanti z Česka“ narážali na rozdielnosti jazykov. Rehoceme sa na nich aj po rokoch.
Doba sa mení a Zajac má veľkú zásluhu na tom, že sa ešte dokážeme stretnúť. Tentoraz to vymyslel tak, že po nás hral Vít so svojím Triom, v ktorom s ním hrajú basista skupiny Marien Feďa a dobrista Honza Kouba. Traja skvelí muzikanti aj komedianti nás bavili až do neskorého večera. Samozrejme, vrcholom ich programu bol štylizovaný posledný duet Butcha Cassidyho a Sundance Kida.
Naše stretnutie sa však na javisku neskončilo. Pokračovalo veľkolepým spoločným hraním v chate akoby na tento účel postavenej a treba povedať, že Zajac má takýchto objektov v zálohe viacero, pretože táto nie je prvá, kde sme strávili významnú časť noci muzicírovaním s početnou partiou miestnych muzikantov. Je skvelé, že existujú desiatky, možno stovky pesničiek, ktoré zneli odjakživa pri táborákoch „od Šumavy k Tatrám,“ takže sme naozaj nemuseli dlho hľadať spoločnú reč. Končili sme nad ránom bez hlasov, ale zato poniektorí s pľuzgiermi na prstoch.
Muzikanti vedia, čo je „muzikantské ráno.“ Zvláštne je, že kým my chlapi sme sa ťažkopádne vyhrabávali zo spacákov so známkami ťažkého opotrebovania hlasiviek a celého tela, Majka s Hankou nás už čakali s teplým čajom, čerstvé a usmiate. Aspoň sme mali nádej, že pri dnešnom vystúpení aspoň niekto bude schopný spievať.
Cestovateľský festival Ozvěny je dielom Zajaca a veľkej partie dobrovoľníkov a obsah mu dávajú cestovatelia a cestovateľky, pre ktorých cestovanie je zjavne významnou, ak nie hlavnou náplňou života. Našou úlohou bolo prispieť do programu hudobného v hlavnom spoločnom priestore v hale, čo sme splnili. Zajac dobre odhadol že priaznivcom cestovania táto muzika má čo povedať a tak aj toto hranie bolo príjemné. A keďže nás predtým organizátori nakŕmili dobrotami a naliali teplým čajom, tak sa nám aj hlasy vrátili do normálu. Kapela za kapelou prichádzali a hrali svoje pesničky, ale aj cudzie, ktorým vdýchli kus svojej duše.
Z poslednej tohoročnej výpravy sme sa vrátili nadšení. My takéto stretnutia s kamarátmi berieme veľmi osobne. Nezabúdame na ne a tešíme sa na ďalšie. Kvôli nim zase zaliezame pravidelne do nášho podzemného útočiska a cvičíme, tentoraz na januárové „Spievanie Za pecou.“
Za fotky ďakujeme Monike a Zajacovi.