Keď mi niekedy v deväťdesiatych rokoch mi môj kamarát Jožo priniesol z Írska cédéčko s názvom „Irish pub songs,“ netušil som, že to bude láska na celý život. Írske pesničky ma dostali postupne vlastne keltská muzika všeobecne. Veľmi sa mi páčila, túžil som ju hrať, ale na husle, píšťalky a banjo som jednoducho nemal odvahu. Lenže potom mi Jožo ukázal video z nejakej írskej krčmy, kde naozaj bol a videl, ako tam proste dvaja muzikanti do seba kopli po jednej whiskey, zobrali nástroje a spustili tak, že celá krčma skackala. Tak som si povedal, že keď to zvládnu oni, tak to by v tom bol čert…. Hádam po dvadsiatich rokoch som opäť zobral do rúk husle a začal skúmať, ako to tí Íri robia, že im to aj v krčme tak dobre znie.
Temer mizerná kapela
Začali sme keltskú muziku hrávať s takou variabilnou partiou muzikantov, ktorú sme nazývali „Temer mizerná kapela.“ Prečo „Temer?“ Pretože aby sme to dotiahli na „mizernú,“ museli by sme ešte trochu pocvičiť. Hrali sme skladby zo známych show Michaela Flatleyho „Lord of dance“ a „Feet of flames,“ pesničky z keltského repertoáru českej skupiny Asonance, ale aj ozajstné „irish pub songs“ ako sú „Wild rover“ a „Molly Malone,“ ktorých najkrajšie prevedenie som počul od Dubliners. To bola neuveriteľná skupina írskych gentlemanov, ktorí autentický írsky folklór hrali úctyhodných päťdesiat rokov.
Temer mizerná kapela sa už dlho nestretla a chýba mi, že nemám s kým hrať írsku muziku. A o Írsku som iba čítal a pozeral filmy. Žasol som nad írskymi dejinami. Nad neuveriteľným utrpením, ktorým prešli celé generácie a ktoré napriek tomu Írov nikdy nezlomilo.
V roku 2018 som napokon Írsko navštívil. Medzi nami, nebola to pánska jazda, ale služobná cesta. Všetko ostatné v pesničke „Dublinská“ sa skutočne stalo. Dublin skutočne nie je zohyzdený odpornými mrakodrapmi, ako väčšina ostatných svetových miest. Najvyšším dublinským barákom je historická budova pivovaru Guiness, ktorú prerobili na hrdé múzeum s výčapom na každom poschodí. V jednom hrala rocková kapela v štýle U2, v druhom jazzová, striektnutá írskym folklórom a napokon v panoramatickom bare celkom hore krásna dáma hrala na harfe írske piesne. Bol som v siedmom nebi.
Na druhý deň nás naši hostitelia prehnali po významných miestach starého mesta a narafičili na nás živú, očarujúcu Molly Mallone so záplavou ryšavých vlasov, ktorá nás mala naučiť pieseň o nej samej. Mňa učiť nemusela, zaspievali sme si spolu dvojhlas priamo pod sochou bájnej Molly: „alive, alive, oh, alive, alive, oh, crying cockles and mussels, alive, alive, oh.“
Zaviedli nás do baru na koštovku rôznych druhov whiskey. Kým Ivo sa zodpovedne pustil do spoznávania, mňa sklamalo, že tam hrá len muzika z reprákov. Igor sa však ponúkol, že ak chcem, ukáže mi ten skutočný, najdublinskejší Dublin, lebo tu už bol. Prešli sme len o pár uličiek ďalej a na každom kroku sme videli oknami do krčmičiek, kde hrali tu samotný muzikant, tu kapela, ale väčšina hostí spievala s nimi.
Napokon sme do jednej zapadli a o chvíľu som zažil to, čo som doteraz len tušil z videozáznamov. S pohárom Guinessa som spolu s dvojicou Tradisfaction a davom Írov spieval svetoznámu pieseň „Wild rover.“ Tak nejako vyzerá splnený sen. Po hodine Igor vraví, že to ešte nie je všetko a že ideme ďalej. Prešli sme zase o uličku hlbšie do centra Dublinu a tam v krčme sedela okolo stolu celá írska kapela a húdla odušu. S Guinessom v ruke som počúval a hľadel na to asi dosť nejapne. Gajdoš sa bez toho, aby vytiahol rúrku z úst, na lavici posunul a očami ukázal, nech sa posadím. A tak som tam sedel medzi gajdošom a gitaristom a keby ma odtiaľ Igor nevytiahol, sedel by som tam dodnes. Hrali pesničku za pesničkou, melódie s nezameniteľnou írskou harmóniou, autentické ľudovky, žiaden folklórny skanzen. Jednoducho banda chlapov, čo si večer prišli zahrať do krčmy. Hrali o poznanie lepšie, ako naša Temer mizerná kapela. Ako praví Íri.
K írskemu koloritu nepochybne patrí v prvom rade írska muzika, až potom Guinessove tmavé pivo a Irish whiskey. Možno to tak pri pohľade zvonka nevyzerá, ale práve preto „navštíviť Dublin malo by byť povinné.“