Začiatkom leta 1991 sme cestovali do Kremnice na obhliadku táboriska pre tábory Lesnej YMCA, tam kde sa napokon zrodili Rolničky. Cestou v autobuse sme počuli neuveriteľnú správu, že Srbské lietadlá bombardujú Ljublanské letisko. Boli sme zdesení. Pripadalo nám to strašne blízko. Bol to začiatok strašnej, štvorročnej vojny v bývalej Jugoslávii. Nevedeli sme s tým nič robiť, len sme cítili strach a odpor. Nesúhlas. Z týchto pocitov, z nášho videnia sveta v čase, kedy sme sa v našej krajine ešte len učili žiť slobodne a na vlastnú zodpovednosť, pochádza pesnička Pobláznená zem.
Dúfal som, všetci sme dúfali, že ostane len zlou, smutnou spomienkou. Tento článok však píšem v čase, keď Ukrajinci bránia svoju krajinu proti mnohonásobnej presile a tentoraz je to naozaj „za našou riekou.“
Pesnička ma síce utvrdí aj dnes v tom, po čom túžim, ale tentoraz mi nijako nie je do spevu. Spievanie nestačí. Od susedov k nám utekajú ženy s deťmi, kým tatovia bojujú. Teraz je čas podľa vlastného kompasu „dobro-zlo“ pomáhať, „nech to aspoň deti prežijú.“