„Ty si všetky tie pesničky pamätáš a ja nie,“ penil nedávno Milo. „Potom niekde hráme, ty spievaš a ja pozerám ako puk.“
„No veď nepozeraj ako puk a hraj a tam kde sa chytíš, spievaj.“
„Tebe sa to povie, lebo hráš dvadsaťpäť rokov!“
„Pravdupovediac štyridsať, ale s tým nič nenarobíš. Ty si zase celý ten čas robil iné veci, v ktorých si dobrý. Nemôžeš mať všetko.“
„Ja viem, ale štve ma, že to tiež neviem.“
„Ber to pozitívne. Kým si tie pesničky pamätá aspoň jeden z nás, môžeme spolu hrať. Ten druhý môže okukávať a pridávať sa.“
Iste som ho neuspokojil a viem, že bude kradnúť voľné chvíle na to, aby sa naučil ďalšie gitarové grify a bude počúvať v aute nahrávky, aby sa naučil ďalšie pesničky.
Cestujem autom cez Krupinskú planinu. Veziem svoje gitary k majstrovi staviteľovi gitár Marekovi Herdovi. Skvelý človek a odborník, ktorý vo svojej dielni na Slatinských Lazoch nielen vyrába skvelé gitary, ale aj opravuje tie, ktoré to potrebujú. V aute mi hrá Žalmanova pesnička „Rybky“. Počul som ju prvý raz v júni na Folkovom Chvojení a očarila ma. Chcem sa ju naučiť, pretože mi hovorí z duše. Žalman je už dávno hovorcom mojej duše, interpretom mojich prianí a autorom mojich snov.
Počúvam pozorne, lebo je všeobecne známe, že v pätnástich lezú texty do hlavy ľahšie než po päťdesiatke. Tento ide a tak rozmýšľam, ako je to možné, že si texty piesní pamätám, hoci zo včerajšej pracovnej porady, nebyť poznámok, nespomeniem si asi na nič.
Vyzerá to tak, že v mojom prípade to celé spočíva v obrazoch. Pamätám si pesničky, ktoré mi evokujú scény, ktoré pred sebou vidím ako film. Vidím seba ako ich súčasť. Niekde sú to scény, ktoré som zažil, inde zase také, o ktorých snívam. Jednoducho vidím obsah a slová potom samé naskočia. Tam kde spojenie medzi pesničkou a víziami funguje, pamätám si text. Samozrejme, také pesničky aj rád spievam, pretože mi pritom naskakujú krásne obrazy. Vnímam ich ako „kino“. Keď mi obraz vypadne, hrozí aj výpadok zvuku a určite spev stráca výraz. Mimochodom, neponúkajte ma jedlom ani pitím v strede pesničky. Ďakujem.
Takto to funguje pri mojich vlastných pesničkách, aj pri cudzích. Preto nehrám v krčmách ani inde, kde by som mal tvoriť „zvukové pozadie“. Hrám buď pre seba, alebo na koncertoch, pri ohňoch, alebo kdekoľvek inde, kde počúvate, alebo so mnou spievate. Ktovie, možno pri pesničkách vidíte svoje vlastné obrazy, to je veľmi dobré, ale skvelé je to, že nerušíte tie moje.
Čuduj sa, svete, toto pamätanie si pomocou obrazov mi funguje aj pri pesničkách, ktoré som hral, hádam, tisíc razy. Holubí dům, Cínový vojačik, Žiaden svet, žiadna z nich nie je len text a melódia. Mám k nim svoje, veľmi osobné filmy. Mimochodom, teším sa, ako o týždeň prespievame večer u Mila na chalupe. Nebude to klasická, kapelová skúška, len hranie pre radosť a naladenie sa pred festivalom „Pramene“, kam rovno z chalupy pôjdeme hrať. Moje „vnútorné kino“ si tam beriem so sebou.