Skupina Zápalky

Skupina Zápalky býva spomínaná v súvislosti so skupinou Rolničky preto, lebo časť repertoáru Rolničiek tvoria niektoré pesničky, ktoré pôvodne hrávali ešte Zápalky. Je to preto, lebo Zápalky boli prvou skupinou, v ktorej som hrával.

Z hľadiska ľudského života je to veľmi dávno. V roku 1986 bol svet celkom iný ako dnes a aj my sme dnes iní, ako sme boli vtedy. Zhodou okolností sme sa na základnej škole v Krasňanoch stretli zaujímavá partia. Všetci sme prišli dobrovoľne pracovať do vtedajšej jedinej detskej organizácie, ktorou bola Pionierska organizácia. Pritom sme však mali ku komunistickej ideológii vzťah čoraz chladnejší s rastúcou túžbou po slobode a k tomu postpubertálnu odvahu, možno aj nerozvážnosť, či drzosť, u každého v trochu inom pomere. Tak sa stalo, že sme v roku 1985 vstúpili do pionierskej organizácie s cieľom chrániť deti pred jej vplyvom. Keďže sme zistili, že komanči vytvorili Pionersku organizáciu tak, že „pokomunizovali“ stanovy Skautingu, ale potom ich aj tak sami porušovali, naša činnnosť bola, napodiv, formálne korektná, čím sme sa však neraz dostávali do konfliktov s vtedajšími funkcionármi. V roku 1986 sme sa rozhodli, že usporiadame sami, bez účasti akéhokoľvek pionierskeho či „zväzáckeho“ profesionála tábor. Bolo nás na to dosť. Mirec, najstarší a najrozvážnejší z nás, Iveta a jej spolužiačky z obchodného učilišťa Ľuba a Miša, k tomu Zelený Anton a napokon dve kamarátky trampky Ivica a Vierka. A na seba by som bol zabudol. Patril som k Mircovi ako ten zbrklejší a spoločne sme liezli na nervy funkcionárom tak, že nás začali volať Kremienok a Chocholúšik.

Na ten tábor sme sa pripravovali veľmi intenzívne. Vtedy sa, hádam, v každom tábore spievalo s gitary a neboli to zďaleka vždy budovateľské pjosonky. My sme však chceli muziku podať tak, aby zaujala aj tie decká, ktoré k nej zatiaľ vzťah nemali. A tak sme s Mirom a Ivicou začali zocvičovať táborový repertoár s troma gitarami a dokonca s trojhlasmi. Rodičia moje zanietenie pre muziku Brontosaurov podporili finančne, takže som si začiatkom leta mohol kúpiť červenú dvanásťstrunovú gitaru značky Cremona za 1140 Kčs so strašne širokým, rovným hmatníkom. Pamätám sa, že prvú pesničku, ktorú sme sa naučili hrať a spievať, bola „Už se nám čas krátí“ od Spirituál Kvintetu. Ivica náš repertoár obohatila o pesničky z Porty, ktoré poznala z trampských partií, doteraz sa pamätám, ako krásne spievala „Tomy, můj drahej Tomy.“

Ten tábor bol skvelý. Konal sa na Jahodníku v odľahlom kúte tamojšieho kemingu a po ňom sa rozbehli naplno naše oddiely, v ktorých sme decká tak trochu smerovali k samostatnosti v konaní a myslení. Chodili sme na veľa výprav do prírody, vymýšľali rôzne hry a, samozrejme, táborili. No a keďže sme už mali zocvičené nejaké pesničky, povedali sme si, že by sme mohli skúsiť aj nejaké svoje vlastné. A tak vlastne začali Zápalky. Ten názov bol naozaj odrazom nášho zápalu pre prácu s deťmi, v ktorej sme  postupne celkom otvorene začali čerpať z diela Jaroslava Foglara. Eva nám z obchodu priniesla veľkú ceduľu z veľkoobchodného balenia zápaliek, na ktorej bolo napísané „ZÁPALKY – vlhko škodí.“

Z prvých troch pesničiek v našom repertoári boli dve moje, „Snehové lampičky“ a „Nikto nie je viac.“ Chocholúšik zložil tretiu a volala sa „Ohnisko.“ Boli za nimi naše zážitky a ľudia, s ktorými sme sa radi stretávali.

V auguste 1986 sa konal tiež prvý „Oheň návratov,“ čo bola rozlúčka s prázdninami našich oddielov, spojená, samozrejme, so zaspávaním pod širákom pri dohasínajúcom ohni. Toľko k pôvodu textu piesne „Oheň návratov“ na melódiu jednej s piesni Paula Simona a Arthura Garfunkela.

Ak sa dobre pamätám, prvé verejné vystúpenie sme mali v roku 1987 v Krasňanskom klube Elan. Postupne nám však začala chýbať basa. Proste kapela bez basy to nie je ono. Keďže v oddieli Kamzík, ku ktorému som patril, dobrá polovica ľudí skúšala hrať na gitare, bolo z koho vyberať. Skúsili sme pozvať Braniho, ktorého sme v tom čase volali aj Kleofáš a neskôr ho najmä trampi poznali ako Bradu. Poskladali sme sa na basu a zakúpili ju za 3200 Kčs vo vtedajšom obchode s hudobnými nástrojmi na Šustekovej ulici v Petržalke. Brani preukázal talent na hranie aj na spev a na jeseň sme už s nám vystupovali vo vtedajšej bašte folkovej a country hudby, ktorou nesporne bolo kultúrne stredisko na Vajnorskej ulici. Bolo nás však už päť, pretože sme pribrali aj Mišu ako speváčku a flautistku. Base sme dali meno Erža. Je dodnes činná a slúži ako jedna z cvičných bás Rolničiek.

V roku 1987 nám do repertoáru pribudla pieseň „Uhlíky,“ ktorú sme cvičili u nás na záhrade v Lamači, tam, kde je dnes iba púšť po zrušení projektu sídliska.

V roku 1988 sa ďalší člen oddielu Kamzík Martin Šútovec, ktorý sa podpisuje aj Shooty, zaľúbil do banja. Zakúpil nesmierne hmotné československé banjo a na úkor štúdia, o ktorého obsahu sa vyjadroval s dešpektom, usilovne cvičil najprv podľa tradičných banjových učebníc. Tie však čoskoro tiež zavrhol a hľadal vlastnú cestu. V takomto nastavení nastúpil k nám do kapely a dal jej nový rozmer. Muzika chytila šťavu. Do repertoáru sme zaradili staršiu pesničku „Kočík“ a počas jarného tábora na Štampochu mi zrazu spadla z neba do hlavy pesnička „Porúčajte Bohu dušu.“

V tom roku hľadala speváčka skupinu BG album Katka Pořízková niekoho, ktor by jej napísal slovenské texty k americkým pesničkám. Zopár razy sme sa stretli, než zo mňa vypadol pokus, ktorý sa volal „Modrá tráva.“ Katke ale nesedel. Pripadal jej príliš trampský a to nebol smer, ktorým chcela ísť. Ja, naopak som tento smer sledovať chcel a originály country textov mi pripadali prázdne. Proste sme sa „nestretli,“ čo však nič nemení na tom, že vtedajšie nahrávky BG albumu dodnes s istým obdivom počúvam. „Modrú trávu“ sme nacvičili, ale hrali sme ju len výnimočne. Nevedeli sme ani kto je autorom hudby a nechceli sme „kradnúť.“

V lete 1989 sme vyrazili na výpravu do Južných Čiech. Nebol to „vander“ v pravom slova zmysle, skôr vlastivedná výprava, ktorá mala ciele a miesta ktoré sme chceli navštíviť. Skončila sa však pri Brezovej pod Bradlom pri trampskom ohni, kam sme si cestou späť zašli.

V septembri 1989 sme sa zúčastnili trampského festivalu „Pod modrou oblohou“ v Brezovej pod Bradlom. Bol krásne slobodomyseľný, avšak, bohužiaľ, dosť alkoholický. Pred nami hrala skupina Slniečko a keď sme videli akou rýchlosťou v nich mizne burčiak, čudovali sme sa, že ešte vôbec stoja. Zato publikum v čase, keď sme vyšli na pódium my, už väčšinou ležalo, ale zato sa dobre bavilo.

V tom roku sme tiež navštívili na Ivicin podnet festival Ozveny ciest v Kozárovciach. Ten bol skutočne krásny, tam by sa nám bolo páčilo hrať, lenže o nás nevedeli, že existujeme.

Cvičili sme vtedy najčastejšie v Dome Zväzarmu na Kolibe, pretože náš oddiel Kamzík bol súčasne aj oddielom Rádiového orientačného behu. Zväzarmovci vedeli čo robíme a pomáhali nám. Predseda okresného výboru Zväzarmu Fero Mikurčík bol navyše basistom skupiny Lojzo, takže pre muzikantov mal pochopenie.

V tých časoch bola aparatúra veľmi drahá a kapela si ju obvykle nemohla dovoliť. Lenže ako sa zbaviť strachu z mikrofónov? Vyriešil som to tak, že som postavil strašný mixpult v sololitovej krabici a vyrobil sadu mikrofónov. Elektretové mikrofóny, čo sa používali v prenosných magnetofónoch, ktoré som kúpil v bazáre na Tehelnej ulici po pár korunách, som vstaval spolu s baterkami do hliníkových túb od šumivého celaskonu. K tomu som vyrobil neuveriteľné, drevené stojany, no a ono to, napodiv, voľajako fungovalo.

Dopravu na vystúpenia sme riešili obvykle vlakom, lebo do autobusu sa kontrabas nemusel zmestiť. Okrem toho vo vlaku sa dalo hrať. Nikomu to nevadilo, naopak, ak sa išlo na nejaký festival, tak sa ešte aj všelikto pridal. Autá sme jednoducho nemali.

Na jeseň 1989 som narukoval do armády. Ako čerstvý inžinier som mal v zelenom stráviť rok. V októbri sme v kasárňach počúvali v rádiu reláciu „Radioporta“ s výberom z tohoročnej Porty. Muzikanti si už vôbec nebrali servítky, robili si nepokryte srandu z komančov a Jan Nedvěd svojím recitálom dosiahol to, že z hľadiska odchádzal mlčanlivý dav, z ktorého boli príslušníci VB silne znepokojení. Počúvali sme rádio a vraveli si, že komanči sú do dvoch rokov dolu. Boli dolu o šesť týždňov a v júni 1990 ma z vojny poslali domov. To už som si písal s Ďatlom, šéfom Ozvien ciest. Veľmi sme sa tešili, keď nás pozval vystúpiť na Ozvenách ciest a usilovne sme cvičili. To s nami už cvičila aj Ivicina kolegyňa Jana, takže sme boli sedemčlenné teleso.

Vystúpenie na Ozvenách ciest bolo pre nás nádherné. Amfiteáter v Tlmačoch bol plný ľudí naladených na túto muziku. Počúvali, rozumeli, tlieskali, spievali, dali nám proste to, čo muzikanti potrebujú – zmysel. Prišli sme tam aj s pesničkou „Maliny,“ v ktorej sa mi na slová premenili obrázky a spomienky ešte na vojne v Kolíne pri prechádzke v parku na brehu Labe. V kasárňach som dopísal tiež nápad, ktorý mi v liste napísal Shooty. Začínal sa slovami „Išlo dievča po vodu“ a stal sa prvou slohou piesne „Vŕba.“ Našim spoločným dielom je aj hodnotný opus „Dziny-dajdom.“ Shooty prišiel v čase rastu slovenského nacionalizmu, ktorý z duše neznášal, s teóriou, že banjo vlastne vymysleli Slováci a volalo sa pôvodne „Varyto.“ A že nech si Američania majú svoj Bluegrass, my máme grúne a na nich „grúňgrass.“ Toľko k žánrovému endemitu, vyskytujúcemu sa len v skupine Zápalky.

V roku 1990 sme náš repertoár už túžili nahrať. Prvý pokus sme spravili už v júni, ale nedopadol dobre. Na vojne sa mi však podarilo postaviť druhý, o čosi lepší mixpult, k tomu sme mali magnetofón B117 a v októbri sme sa na jeden víkend nasťahovali do Ivanky do domčeka Mišinej mamy a live nahrali všetko, čo sme vedeli zahrať. Robo Benkovits, zvaný Citrón, nám poslúžil ako zvukár. Je to jediná zachovaná sada nahrávok celého repertoáru Zápaliek.

V roku 1991 sa Porta rozdelila na Portu a Interportu, ktorej sa chopili niekdajší zakladatelia festivalu Porta a vrátili ju naspäť do Ústí nad Labem. Názov Interporta deklaroval zámer organizátorov rozšíriť záber aj na Slovensko. Slovenské kolo sa konalo v Nitre a my sme postúpili do finále. V lete 1991 sme tam napokon aj vystúpili, ale bez akéhokoľvek úspechu. V auguste sme ešte hrali na Ozvenách ciest, kde mala premiéru pesnička „Klobásky.“ Sóla spievali kapelníci troch kapiel: Maňas z topoľčianskej Pohody, Ďatel, kapelník Lesných Škriatkov a Stano Brož, vedúci skupiny Ďugov zo Spišskej Novej Vsi.  O týždeň sme ešte hrali v račianskom amfiteátri na festivale združenia Dúha a tým sa aktívna činnosť Zápaliek skončila. Naše cesty sa rozišli rôznymi smermi. Nešlo len o hudbu, pretože tá bola vždy len odrazom toho, čím sme žili. Posledný raz sme spolu zahrali na jeseň 1991 opäť v kulturáku na Vajnorskej v rámci každoročného festivalu country hudby.

Je to dávno a nepísali sme si kroniku, ale to nevadí. To, na čom komu záležalo, si nepochybne aj zapamätal a to ostatné sa môže aj zabudnúť. Hlavné je, že ostali pesničky a v nich je to všetko. Ak dobre rátam, do pôvodného repertoáru Zápaliek ich patrilo 23.

Zoznam členov skupiny Zápalky:

Od 1986: Miroslav Švec, Iveta Vojtková, Dušan Franců

Od 1987: Branislav Burger, Michaela Knappová

Od 1988: Martin Šútovec

Od 1990: Jana Koláriková

Tento obsah bol zaradený v História. Zálohujte si trvalý odkaz.