Čo sme zatiaľ stihli v roku 2018

Pokiaľ ste z nedostatku obsahu tejto webovej stránky nadobudli dojem, že skupina Rolničky potichu skončila, musíme vás uistiť, že to tak nie je. Ani sme sa nevykašľali na vás, ktorí nám občas svoju priazeň dávate najavo či už zaslanou správou, alebo odkazom na internete, alebo, čo je najlepšie, osobnou prítomnosťou na niektorom z našich vystúpení. Nie je ich bohviekoľko, ale dosť na to, aby nám stálo za to stretávať sa, cvičiť a tešiť sa na stretnutie s vami a na spievanie pesničiek, ktoré, ako asi viete, sú pre nás tak trochu osobnou výpoveďou a pomáhajú nám pripomínať si ako chceme žiť. Hoci sa nám to nie vždy darí.

Naše hrávanie v Horárni v Horskom parku už nezvládame zorganizovať častejšie než raz do roka, hoci s Kamilom Procházkom by sme sa radi videli aj častejšie. Ale zase sa na to zvlášť tešíme. Oproti niekdajším Koncertom Za pecou sme to trochu pozmenili na „Spievanie Za pecou“. Sedíme za stolom spolu s Jasoňom a z druhej strany sedia ostatní. Pripravíme vždy štôs spevníkov, ktoré si rozoberú tí, čo prišli nielen počúvať. Hráme celý večer na striedačku naše pesničky, cudzie slovenské a české pesničky, väčšinou také, ktoré nás sprevádzajú už dlhé roky. Tento rok si okrem nás priniesol gitaru aspoň Riso, inak si ľudia gitary napriek našim výzvam nenosia, čo je škoda, ale čo už.

Ostravský organizátor Zajac usporiadal vo februári koncert v tamojšom slávnom hudobnom klube „Parník“ a pozval tam Jasoň a nás. Po príjemnom koncerte pre pozorné publikum nás odviedol do chaty plnej kamarátov muzikantov, medzi ktorými boli aj členovia momentálne pauzujúcej kapely Tempo di vlak. Prespievali sme s nimi kus noci a ráno sme sa vybrali hľadať kamsi na sever od Ostravy bojisko, na ktorom za druhej svetovej vojny bojoval Milov starý otec. Našli sme ho, aj pamätník pripomínajúci, aké je to strašné, keď ľuďom kolektívne prepne, naskáču do tankov a začnú sa hlava-nehlava vraždiť. Ja namieste myslieť na to kým je čas tomu predchádzať.

Pozvanie do relácie Soni Horňákovej Folkfórum Live je pre nás vždy výzvou. Zahrať naživo koncert, ktorý môžu v reálnom čase a bez príkras počúvať ľudia po celej krajine, nie je hračka a do štúdia sme nastupovali s rešpektom umocneným ešte aj mojím ochrapteným a nestabilným hlasom. Kamaráti, ktorí s nami do štúdia prišli, vyrobili príjemnú a povzbudivú atmosféru a hralo sa nám napokon výborne. Nevieme, ako by to išlo, keby sme tam boli sami a publikum by sme si museli iba predstavovať.

Miro Vranský je gitarista, pesničkár a rozprávkar, povolaním vychovávateľ v stredoškolskom internáte v Dúbravke. Verili sme mu, že vie čo robí, keď nás pozval, aby sme prišli zahrať jeho zverencom, ale neboli sme si istí, či dokážeme odtrhnúť pozornosť mládeže od mobilov. Miro prisahal, že ich do klubu nenahnal násilím a hrozbami, že prišli sami. Možno len zo zvedavosti, ale prišli a boli nám príjemným publikom. Odohrali sme pre nich „antivýchovný koncert“ a podelili sa s nimi o skúsenosť, že aj po štyridsiatke, ba aj po päťdesiatke človek nemusí celkom upustiť od túžob, ktoré mal ako dorastenec. Napríklad hrať v kapele.

Pozvanie na Bratislavské Skautské Dni od skautskej vodkyne Janky nás potešilo, pretože so Skautmi sme kamaráti odjakživa a navyše sme na tejto akcii už kedysi niekoľkokrát hrali a bolo to fajn. Tentoraz bolo skautov síce pomenej, ale boli rovnako skvelí ako tí pred dvadsiatimi rokmi. Je krásne postaviť sa na javisko pred ľudí, z ktorých správania vidíš, že žijú niečím podobným, ako je v našich pesničkách.

Druhý raz sme hrali na festivale Folkaliště v Čechách na Vysočine. Je to nádherná akcia takého druhu, ako bývala kedysi Vandermúza. Stretli sme sa tam nielen s výborným publikom, ale aj s kamarátmi z kapely Marien. Vít s Milom hneď zaliezli do chaty a vytešovali sa z experimentovania s elektronickými hračkami ku gitarám, ktoré sme si na Vítovu radu nakúpili. Vít je náš dobrotivý konzultant nielen v tejto oblasti. Napriek mojej nechuti k takýmto hračkám musím uznať, že z toho lezie pekný zvuk.

Z celého koncertu na mňa najväčší dojem spravila Devítka. Túto kapelu poznám vyše 20 rokov a tu som ju videl a počul v životnej forme. Pozvali na javisko aj dvoch zakladajúcich členov, takže sme počuli staré aj nové zloženie a ťažko sa mi rozhoduje, ktoré hralo krajšie.

Frontmanmi Devitky sú Jindřiška a Honza Brožovci, ktorí aj konferovali celý festival. Teda ak sa to dá nazvať konferansom. Oni nás totižto bavili. Milan Lasica kedysi tvrdil, že ženy nevytvárajú komické dvojice, iba ak s mužom – väčšinou s vlastným. Tak na Brožovcov to sedí, pretože sú to skvelí komedianti. Ich vrcholným číslom bol „Hriešny tanec“ sprevádzaný muzikou z tohto kultového filmu, ale pretextovanou do folkovej češtiny. A keď napokon došlo aj na dvíhanie Jindřišky nad hlavu, Honzovi pomáhali ďalší traja švárni tanečníci a my sme sa museli rehniť ako kone a tlieskali sme odušu.

Koncertom Druhej Trávy sa noc neskončila, ale len začala. Pokračovalo sa pri ohni, kde sa zišli desiatky ľudí ovládajúcich stovky pesničiek z českej táborákovej, trampskej, portovej, folkovej, jednoducho spievateľnej klasiky. Hrali sme s nimi do úplného zaspania, pretože takéto zážitky máme za odmenu.

Na osemnástych Prameňoch nás Uhroš poctil dôverou uzatvárať program festivalu. Bola to krásna akcia, ako napokon všetky doterajšie. Apíka sme tentoraz nezastihli, pretože musel ísť skoro spať, ale zato prišli kamaráti z YMCA z čias, keď v nej Rolničky začínali.  Takisto sme si s potešením vypočuli rodinnú kapelu Rada Junasa a jeho detí, zvanú „Vo vývoji.“ Hrajú najmä pesničky, ktoré ostali po dnes už neexistujúcich kremnických skupinách „Tajf“ a „Zvony-Bells,“ na ktoré ani my nevieme zabudnúť a ich pesničky si spievame.

Tento rok sa nám nepodarilo všetkým zúčastniť na pravidelnej plavbe Granu, ktorú už trinásty raz usporiadala Hanka, ale aspoň sme sa stretli v sobotu večer v kempingu v Novákpuszte a zahrali pre seba aj plavcov, ktorí napriek celodennému pádlovaniu ešte nezaspali.

Posledným naším letným hraním bol koncert v rámci Tatranského Kultúrneho Leta na pozvanie Jana Bendíka, s ktorým sme sa videli ostatný raz pred štrnástimi rokmi na popradskom festivale „Dostavník“, na ktorom Jano robil spolu so Stongem z tamojšej kapely Tymián.  Bola to tak trochu previerka funkčnosti našej vnútornej organizácie, pretože sme sa dva týždne nevideli a do Nového Smokovca sme prišli temer každý z inej strany. Majka z Alexom priamo z dovolenky z Chorvátska, Juraj z akejsi konferencie, Milo cestou na dovolenku s rodinou a zlomeným palcom na nohe, ja som si len odbehol od svojich povinností opatrovateľky a Hanka nás zorganizovala. Napodiv sme sa načas stretli na správnom mieste a rozpamätali sa na všetky pesničky. Zvukári boli skvelí a najlepšie bolo, že prišlo aj publikum, väčšinou rekreanti a turisti.

Veríme, že táto správa je pre všetkých našich priaznivcov, aj tých, ktorí nemali príležitosť nás tento rok vidieť a počuť hrať, dostatočným dôkazom, že žijeme a nechystáme sa muzicírovanie zabaliť, pretože nás to popri všetkých možných povinnostiach tak akosi drží nad vodou a chráni pred zblbnutím. Chodíme hrať kamkoľvek, kam nás pozvete, lebo nás chcete vidieť a počuť. Obvykle sa to snažíme spojiť s nejakým pekným výletom.

Tešíme sa na ďalšie stretnutia s vami a dúfame, že napriek všetkým peripetiám sa nám v dohľadnom čase podarí dokončiť piaty album pesničiek, ktorého nahrávanie už je kdesi za polovicou.

Ďakujeme vám za priazeň a tiež skvelému fotografovi Sanchovi za fotky, ktoré s jeho láskavým súhlasom používame na tejto web stránke.

Tento obsah bol zaradený v Kronika. Zálohujte si trvalý odkaz.