Ako sme pramenili

Istotu našim životom dávajú isté javy, ktorých pravidelnosť je neotrasiteľná. 30. júna napríklad končí školský rok, čo prináša úľavu žiakom, ich rodičom, učiteľom, učiteľkám aj ich manželom. Podobne isté je, že druhého septembra sa obdobie radosti jednoducho končí a v polovici októbra začínajú mobilní operátori štrngať zvončekmi, zaplavovať televízne kanály zhovadenými koledami a otravovať s novými mobilmi. Jednoducho kým sa beh sveta opiera o isté piliere udalostí, máme pocit, že všetko je v poriadku.

Pre nás je mocným pilierom  Uhrošov trampfolkový (skúste to vysloviť a nepoprskať všetkých naokolo) festival Pramene. Každý rok najbližší víkend okolo výročia dobytia Bastilly sa folkoví muzikanti a skalní priaznivci tejto muziky stretávajú v obecnom parčíku, alebo, keď prší, v priľahlom kulturáčiku na stračej nôžke. Mali sme aj tento rok tú česť byť pozvaní a dali sme si záležať, aby sme sa kompletne neopakovali. Pri obstaróžnych kapelách je to neraz problém, ale my, mladá, začínajúca kapela s tým problém nemáme. Vždy prichádzame s niečím novým, hoci zlé jazyky tvrdia, že tak sa to javí iba nám, lebo si prd pamätáme, že sme to kedysi už hrali.

Tento rok bola naša cesta do Sklených Teplíc trochu kľukatá. V piatok 14. júla večer nás totižto očakával Milo v rodinnom sídle na úpätí hôr Štiavnických. Čakali sme všeličo, ale hostina, ktorú pre nás Hladíci nachystali, prekonala všetky predstavy. Po nej došlo aj na hranie a hudobné blahoželanie Hladíkovskej chalúpke k jej narodeninám. Tetu Lenku sme pesničkou tak dojali, že vytiahla odkiaľsi ďalšiu misu koláčov a výkrm pokračoval.

Neskoro v noci sme zaliezli spať v ústrety ďalším prekvapeniam. Ostal som spať v altáne na záhrade užiť si čerstvý vzduch. V mojom veku mi už dávno nelezú kočičky do spacáka a nie som na to ani pripravený. Tak mi treba. Nasťahovalo sa ku mne totižto päť chlpatých, pradúcich mačeniec. Najprv poskákali po vankúši, žužlali mi ucho a hrabali sa mi vo vlasoch. Došla mi trpezlivosť a po dvojiciach som ich odnášal do hniezda, ktoré som im ustlal na futráli od basy Julinky. Keď som tam odniesol siedmu dvojicu, zistil som, že mačiek v mojom ležovisku neubúda, len sa presťahovali do spacáka, kam sa zanovito vracajú. Prejavili však ochotu urobiť mi v ňom miestečko. A tak som strávil zvyšok noci obklopený vrtiacimi sa, pradúcimi mačatami, ktoré celý čas hľadali najpohodlnejšiu polohu na mojom chrbte, na hrudi, za krkom, alebo pod nosom.

Ráno som vyzeral značne použito, keď som sa vypotácal z altánu, akurát vo chvíli, keď Hanka a Juraj čerství a usmiati kráčali do záhrady zaskákať si na trampolíne. Prišlo mi nevoľno už pri tej predstave, ale presvedčili ma, že aj keby som tam padol na hlavu, nikto nič nepozná… Rehniac sa na mojich kočacích zážitkoch porozprávali mi o tom, ako zdieľali v noci priestor so Slavovými kanárikmi. Kanárik, to je taký miniatúrny vtáčik, ktorý však má vo zvyku za úsvitu začať spievať. No spievať…. počul ste niekedy vo filme ako sa z hlbín vynorila ponorka a začala strašným tempom vysielať na základňu všetky správy o tom, ako sa má? Tak vedzte, že medzi rádiostanicou na ponorke a kanárikom existuje istá podobnosť –  to cvrlikanie.

Našich skvelých hostiteľov, ich kanárov a mačičky sme opustili až poobede. Presnejšie po fantastickom obede. Zašiel som si po opravené gitary k Marekovi Herdovi na Slatinské Lazy a pred piatou sme sa už vítali so sklenoteplickou partiou a vzdychali v Drobcovej sedemmíľovej, láskavej náruči.

Ešte sme sa stihli okúpať na termálnom kúpalisku, hoci musím s poľutovaním prezradiť, že Majka, Milo a Juraj do vody vôbec nevliezli! Tvrdili, že musia držať pohotovosť, keby sa kapelník začal topiť. Budeme musieť v kapele ešte popracovať na hygienických návykoch. Vrátili sme sa len tak-tak, aby sme ešte počuli kúsok vystúpenia skupiny „Vo vývoji“. To sú kremnické Junasčatá so svojím otcom Radom. Fakt sa vyvíjajú, hrajú čoraz lepšie. Dúfam, že takto spolu vydržia, pretože súznenie zvukové spolu s rodinným je skvelým predpokladom aj na vlastnú hudobnú tvorbu.

Z nášho príchodu mal veľkú radosť Apík – ujo Marian Remeník, ktorý so svojím grilom a klobáskami bol mnoho rokov jedným zo symbolov festivalu. Slúžil, kým mu sily stačili a keďže už musí chodiť skoro spať, zahrali sme mu v ústraní malý, privátny koncertík, z ktorého sme sa tešili rovnako ako on.

Na javisko sme sa sťahovali po Martinovi Libičovi tesne po ôsmej. Mali sme tentoraz viac harabúrd ako inokedy, pretože sme sa rozhodli vyskúšať na dobrotivom sklenoteplickom publiku náš banjový repertoár. Nechcelo sa nám vzdať sa celkom pesničiek ako sú „Rebriňák“ a „Porúčajte Bohu dušu“ a tak sme ich obnovili v ich prapôvodnej podobe a pridali dávno zabudnutú „Bránu“ a nového „Medvídka“.

Festival zakončila obnovená skupina Úsvit. Robo Hulej dal po dvadsiatich rokoch dokopy zase túto partiu skvelých spevákov a vytiahli pesničky, s ktorými vystupovali ešte v čase, keď aj Rolničky boli mladé.

Úplný záver Prameňov sa odohral až po zložení aparatúry. Doslova odohral. V kulturáku sme vytiahli nástroje a zahrali si spolu s Uhrošom, Martinom Libičom a ďalšími muzikantmi pásmo slovenských aj českých pesničiek. Pred polnocou sme sa však rozlúčili a išli sme dospať kanárikové a mačičkové zážitky minulej noci.

Pramene majú osvedčenú, stabilnú podobu. Patrí k nej bezchybná organizátorská práca jasoňákov  a ich kamošov, výborný zvuk zvukára Miša, láskavé sprievodné slovo graňáckeho konferanciéra Rada a plno ďalších znakov viazaných na fajn ľudí, kvôli ktorým tam chodíme radi. Hádam aj ešte budeme.

Tento obsah bol zaradený v Kronika. Zálohujte si trvalý odkaz.