Folkové Chvojení 2017

Pomaly spracúvam zážitky z ôsmeho ročníka Folkového Chvojenia. Nedokážem to vytriediť a zoradiť a tak len zbieram čriepky. Hádam cez ne prejde to správne svetlo, z ktorého sa dá vyskladať plnofrebný obraz.

Prichádzame do arboréta, kde stojí krásny amfiteáter. Pri vstupe nás vítajú chlapi v oranžových tričkách organizátorov. Je ich dokopy okolo 40. Sú medzi nimi muzikanti zo skupiny Marien, ich príbuzní, ale aj plno kamarátov a fanúšikov, ktorí si to tam celé odmakali. Pomáhali muzikantom nosiť nástroje, strážili, umývali záchody, upratovali, predávali lístky a cédéčka, jednoducho boli všade tam, kde ich v danej chvíli bolo treba. Každý problém vyriešili ihneď. Odmenou im bolo, že mohli byť pri tom a že sme si večer všetci spolu zaspievali. Bez dobrovoľníkov by Folkové Chvojení nielenže nebolo tým či je, ale nebolo by vôbec.

Na pódiu sedí Vojta Kiďák Tomáško. Sám s gitarou zvláda nielen udržať pozornosť celého amfiteátra, ale strháva ho ku spoločnému spievaniu.

Vrhám sa do objatia Radky Havelkovej, autorky nezabudnuteľných pesničiek ako sú „Malá Mořská“, či „Vlak mezi Čínou a Indií“. Vídame sa málo, ale o to radšej. Viacerých kamarátov si častejšie pripomínam doma spievaním ich pesničiek a je to, akoby sedeli vedľa.

Muzika z divadla Semafor je jedným z pilierov rozsiahleho žánra „portovní hudby“, preto bolo celkom namieste, že na javisko prišli jeho živé legendy. Jiří Suchý je stále rovnako vitálny spevák a Jitka Molavcová je tornádo plné energie a humoru. Usmievavá na javisku aj v zákulisí, láskavá k publiku, tancujúca a spievajúca zároveň. Spolu s Jiřím Suchým predviedli napríklad fantastický, dlhý scat a capella. Neveril som, že na konci sa trafia do rovnakej tóniny, v ktorej opustili kapelu. Trafili sa presne.
Naskakovali mi zimomriavky pri pesničke „Jó, to jsem ještě žil“ a rehnil som sa ako kôň pri pesničke o troch blbých rybičkách a žralokovi.

Konferanciéri na Folkovom Chvojení sú vždy prvá liga. Držia úroveň, akú si pamätáme z čias Porty ešte za socíku. Ich sprievodné slovo je vtipné, láskavé a má obsah. Záleží na ňom. Je súčasťou koncertu, spoluvytvára jeho atmosféru. V piatok nás koncertom sprevádzal Vašek Souček s primeraným pátosom, ktorý jeho osobnosti pristane. V sobotu sa nám prihováral Míra Olšanec. Jeho štýl je hravý, stále balancuje na hranici vlastnej karikatúry a všetci mu to žerieme.

S úžasom zisťujem, že viaceré živé legendy nežijú len zo zašlej slávy. Žalman má stále čo povedať a vie ako na to. Docvaklo mi to opäť pri jeho novej pesničke „Rybky“, obsahujúcej výpoveď džentlmena stredného veku, pod ktorú by sme sa nepochybne mnohí vedeli podpísať. Len by sme to asi nevedeli tak pekne napísať a zaspievať.

Moji spoluhráči berú dnešné vystúpenie tak zodpovedne, až nestíham sledovať. Len čo vstanem, Hanka už má pripravené raňajky a Milo s Jurom už spolu cvičia.

Po jedle sme  odohrali súkromný koncert pani Zdenke, u ktorej sme bývali a keď sme prišli do amfiteátra, pridelili nám malú izbietku a v nej sme hrali znova. Nič neponechať na náhodu, najmä keď ideme von s novými pesničkami. „Rusovláska“ bude mať premiéru. Čakáme v zákulisí a je kľud. Skvelý pocit. Pred pár dňami zlyhala moja koncertná gitara a tak mám záložnú, dvadsaťpäťročnú gitaru, ktorá mi opäť, ani neviem koľký raz, zachraňuje muzikantskú kožu.

Lezieme na javisko. Zvukárka Helenka nás tam už čaká s pristavenými mikrofónmi a všetko ide ako po masle. Kým Míra Olšanec stihne pobaviť publikum rôzne nadsadenými informáciami a klebetami o nás, sme pozapájaní a pódiový zvukár Karel velí skúšať nástroje. Nijaký prestoj, nijaké čakanie, všetko počuť, začíname. Tetelím sa blahom. Príjemné osvieženie oproti mnohým zvukárom v našej domovine, ktorí považujú za štandard dvadsaťminútový prestoj, počas ktorého sa presúšajú po javisku, zhľadúvajú chýbajúce káble a mikrofóny s ignorantským prístupom, že „však počkajú.“

Schádzame z javiska – načas a sprevádzaní potleskom skvelého publika. V hľadisku nás pristavujú ľudia a ďakujú za pesničky. Prichádzajú prototypy nášho publika – Anka a Maroš. Obaja v žltých pláštenkách, pretože práve prší. Ich však pár kvapiek nezaskočí, pretože nie sú z cukru. Chodia po horách, plavia sa s nami po riekach a správajú s k ľuďom celý život tak, ako sa k sebe správajú ľudia tu na Folkovom Chvojení. Tisíc fajn ľudí na jednom mieste.

Skupina Paběrky opúšťa amfiteáter. Odchádza Marko Čermák, ktorý priniesol do našich končín bluegrassové banjo. Ja si však pamätám aj jeho dielo tvorcu komiksov o Rýchlych Šípov. Pristupujem k nemu so slovami „Buďme svorni!“ Pozrel sa na mňa a odpovedal: „Žlutá je barva naše!“ Slávnostný pozdrav Vontskej rady neupadol do zabudnutia. Vyslovil som ho ako poďakovanie za kreslené príbehy, ktoré zásadne vplývali na moje detstvo. Jaroslava Foglara som, bohužiaľ, nikdy nestretol, ale stretnutie s Markom Čermákom patrí k tým najvzácnejším.

Skupina Epy de Myje má niekoľko výnimočných znakov. Odjakživa k nim patrí kapelníčka a živelná kontrabasistka Lucie Vlasáková. V ostatnom čase je však pre túto kapelu typická aj ojedinelá tématika piesní. Oni totižto začali spracúvať príbehy českých hrdinov odboja proti nacistom, najmä tých zabudnutých. Tých, ktorí za svoje hrdinstvo neraz nezískali úctu a vážnosť, ale pomstu komunistov. Sada silných pesničiek pochádza najmä od Honzu Přesličku. Odporúčam vypočuť a premyslieť.

Marien je opäť v životnej forme, hoci sa muzikanti nachádzajú iba v strede niekoľkodňovej, fyzicky namáhavej šichty. K celému radu nádherných pesničiek, ktoré radi počúvame a spievame, pribudla ďalšia. Vít napísal a zaspieval nádherný „manifest slniečkára“, ktorým povzbudil všetkých nás, ktorí veríme v dobro, aby sme sa nebáli postaviť a brániť zlu. Tisícovka ľudí si túto pesničku odniesla domov v ušiach, hlavách a verím, že aj v presvedčení.

Skončilo sa vystúpenie skupiny Tie break. Vynechal som ho, pretože počúvať vykuchané a zmrzačené pesničky Brontosaurov, ktoré silne ovplyvnili môj život, mi vôbec nechutí. Teraz však prichádza vrchol festivalu. Aparatúra je vypnutá a dopredu pred odposluchy nastupujeme všetci prítomní muzikanti s gitarami a basami. Polhodinu spievame spolu s plným amfiteátrom „českú klasiku“. Až potom sa festival končí a ľudia odchádzajú z hľadiska. Nie však ďaleko. Všetci sa presúvame na lúčku  pri vstupnej bráne. Tma ako v rohu, v dave ľudí diera a v nej asi tak osem gitaristov a minimálne dvaja basisti. Všetci spievame pesničku za pesničkou. Čoraz častejšie začínam upadať do mikrospánku. Lúčime sa a ideme spať, dav sa však nerozchádza a pokračuje ďalej, údajne ešte celé hodiny.

Počas dvoch dní festivalu sa rozpredal a zjavne aj vypil plný nákladiak vína. Napriek tomu sme za celý čas nevideli ani jediného čo len podnapitého človeka. Niekoľko neznámych blbcov vážne poškodilo pri preliezaní plot, pretože dostať sa dnu bez lístka je to pravé zaliatie chrapúnovho ega. Ivan Kurtev to bude musieť zaplatiť z festivalovej kasičky.

Cestujeme autom domov. Počúvame záznam z nášho vystúpenia, Žalmanov album „Cestující muž“ a mudrujeme. Ako zahrať lepšie, ako vylepšiť zvuk kapely, ako zorganizovať skúšky čo najefektívnejšie, o čom by mohla byť ďalšia pesnička a kedy už konečne začneme nahrávať. Lebo je pre koho… aspoň občas.
Zastavujeme sa na obed v motoreste „Zlatá Studna“. Od vedľajšieho stolu zrazu počujeme: „Jééé, Rolničky! Moc jste se nám včera ve Chvojně líbily!“ Ďakujeme a hneď nám ešte lepšie chutí sviečková.

Folk žije! Vďaka Ivanovi Kurtevovi, Vítovi, Marien, partii dobrovoľníkov, muzikantom, ktorí to ešte nezapichli a vďaka ľuďom, ktorí si s nami chodia zaspievať. A tak folkovo žijeme aj my.

Tento obsah bol zaradený v Kronika. Zálohujte si trvalý odkaz.