Ako sme sa dospievali k tohoročnému Spievaniu Za pecou

20170122_184858História priateľstva Rolničiek s Máriou a Kamilom z Nadácie Horský park, sa začala už
niekedy na prelome tisícročí. Vlastne ešte predtým, keď sme sa s Jožom a Jakom poskladali na čistokrvného zajaca Jozefa a darovali ho do malej ZOO za Horárňou. Jozefa síce ktosi ukradol a zožral, ale naše priateľstvo ostalo. A tak keď sme s Rolničkami hľadali miesto, kde by sme sa mohli občas stretnúť so spriatelenými kapelami a vzájomne si zahrať s tým, že ak príde niekto navyše, tak bude vítaný, zišla nám na um práve Horáreň. Nadácia vtedy práve dokončovala rekonštrukciu niekdajšej výletnej reštaurácie, ktorou ju povýšila na Lesnú školu. Vznikol krásny, viacúčelový priestor s keramickou pecou uprostred, takže srdce zápecníka poskočilo od radosti.

Začali sme sa tam stretávať s kapelami aj pesničkármi, nikdy sme tam však sami neboli. Tých koncertov boli desiatky a všetky krásne. K najvzácnejším patrili vystúpenia Ozveny na úplnom konci jej existencie a Prešporka v akustickej verzii ako v rokoch osemdesiatych. Ostravskú skupinu Tempo di vlak sme pozvali v čase, keď sme Koncerty Za pecou už kombinovali aj s „Folkovým úradom“ v obciach Kaplna a Báhoň. Tam sme odohrali o tretej poobede koncert pre miestnych priaznivcov a hneď sme sa presunuli do Horského parku, kde sa začína výhradne v nedeľu o 18:00.

Pred dvoma rokmi sme skúsili Koncerty Za pecou značne pozmeniť. Už nehráme koncert pre spôsobne načúvajúce publikum. Snažíme sa hrať a spievať spolu so všetkými, ktorí do Lesnej školy prídu. Vyťahujeme naše pesničky, ale aj prevzaté české aj slovenské. Na stole, za ktorým sedíme sa váľa plno spevníkov s textami pesničiek, takže kto chce, môže si zobrať, aby mohol spievať s nami.

Prvý raz sme si pozvali kapelu Corrida, ktorá je zbehlá v hraní prevzatých pesničiek. Druhý raz sme už povolali Jasoň a tento rok v nedeľu 22. januára tiež. Scenár je stále rovnaký a javí sa byť osvedčený, pretože prišlo toľko spevavých kamarátov, že sme sa ledva do chaty pomestili. Bolo tam o čosi viac miesta než minule, pretože ubudla prístavba pece, tak sa tam zmestilo o pár ľudí viac. Na naše prekvapenie počas hrania dorazil ako návštevník z najmodravejších diaľav Zajac z Ostravy.

Vytiahli sme z pamätí všetko možné. Spievali sme s Jasoňákmi ich krásne pesničky, s najväčšou radosťou najmä „Tohoročnú“, „Dúhovú gulôčku“ a hulákavú „Poznám“. Zahrali sme si Ozveňácke „Pierko“, aj „Cínového vojačika“ od O.P.T., „Zrcadla“ od Marien, brontosauriu klasiku „Na kameni kámen“ a celý rad ďalších. Z našich pesničiek sme najprv vytiahli prvé dva opusy sprevádzané banjistom. Túto tragickú rolu zahral s nadšením ochotníckeho herca rolničkový kapelník a dokonca napriek naliehaniu zvyšku kapely odmietol použiť playback. V takto obohatenom zložení sme zahrali prastarú „Bránu“ a potom najnovší chorál „Chtěl bych být medvídkem“, ktorého refrén hodnotným obsahom dojal časť publika až k slzám. Nasledovalo temer všetko, čo sa Milo a Juraj stihli za prvý rok nášho spoločného hrania naučiť. Takto sme sa s Jasoňákmi striedali až do pol deviatej a potom sa v chate ešte aj tak dlho debatovalo, spomínalo na Ozveny ciest, Príjemné víkendy a Klepáče a Zajac rozjímal nad koncertom oboch kapiel v Ostrave. A Zajac keď začne rozjímať, tak to už nestojí otázka „ako“, ale už len „kedy“.

Nuž, dva razy do rovnakej rieky nevlezieš, ale pesničky sa dajú spievať aj viackrát. Dokonca by sa aj mali. Je to lepšie, ako počúvať empétrojky. Vďaka Plamienke a Sanchovi – TD Pátrači máme aj peknú sadu fotografií. Stačí pozrieť a možno aj vám v hlave aj zaznejú tóny. Nechceme veľmi vopred sľubovať, ale radi by sme sa ku kamarátom z Horského parku najneskôr o rok zase vrátili.

Tento obsah bol zaradený v Kronika. Zálohujte si trvalý odkaz.