Keď zablúdiť, tak s muzikou!

pezinok-2016Keď sme 9. decembra 2016 pred ôsmou hodinou večer stáli nastúpení v klubovni Klubu orientačného behu Sokol Pezinok, prekvapil nás najorientačnejší predseda Paľo tým, že zrátal, že sa zúčastňujeme orienťáckeho záveru sezóny už ôsmy raz. Hneď mi prebehla hlavou spomienka, kde sa toto dlhoročné priateľstvo ohníčkových muzikantov a lesných bežcov vlastne vzalo. To bolo tak: Ako niekdajšieho rádioorientačného bežca ma môj kamarát Jožo pozval na pezinské Trojkráľové preteky v orientačnom behu už niekedy na prelome tisícročí. Zapáčili sa mi a začal som behať orienťák pravidelne – raz ročne o Troch kráľoch v Pezinku. Raz som tam prišiel s Vítom Troníčkom, ktorý bol vtedy náhodou u nás na návšteve. Odbehli sme trať a následne nás orienťáci naliehavo pozvali na „povinný“ rozbor pretekov do ich klubovne. Keď sme zistili, že ten rozbor pozostáva z klobás, jelítok a niekoľkých druhov excelentného bieleho vína, zašli sme do auta po gitary a aktívne sa zapojili do odbornej diskusie. Bola taká náročná, že Vít prespal celú cestu naspäť.

Pezinskí orienťáci si neskôr postavili pod amfiteátrom vlastnú klubovňu. Krásny, útulný domček drevom znútra obložený a vlastnými rukami dokončený, takže niet sa čomu čudovať, že k nemu majú citový vzťah. Majú tam aj piecku so sklenými dverami, takže nám s Jožom napadlo, usporiadať tam kópiu Koncertu Za pecou, osvedčeného z Horského parku. Ten prvý sa uskutočnil 6. marca 2009.

Koncert za pecou v Pezinku 2009

Koncert za pecou v Pezinku 2009

Brčko

Brčko

 

Spomínam si, že si nás vtedy prišiel vypočuť aj Zdeno Dočkal, ktorého slovenskí trampi poznali ako Brčka. Venoval obrovské úsilie dokumentovaniu a propagovaniu trampského diania a vydávaniu časopisu „Trampský spravodaj“, za čo mu patrí nehynúca sláva, hoci už pred pár rokmi nenávratne odkráčal v modravú diaľ.

Odvtedy sme sa začali s orienťákmi stretávať každý rok, len sa to posunulo na začiatok decembra a ukrylo pod krycí názov „Záver sezóny orientačného behu.“ Márne by ste však čakali vyhlasovanie najúspešnejších športovcov či nových talentov. V prvom rade sa všetci tešíme, že sme sa stretli. Že bežci beznádejne nezablúdili, ani si nohy nedolámali, že majú dostatok orienťáckeho dorastu, že sa vo vinohradoch urodilo, že my muzikanti ešte spolu hrávame, že vieme priniesť novú pesničku a že si s nami ešte niekto chce zaspievať.

Aj toť pred pár týždňami sme sa znova zišli. Orienťáci sú kamoši, nemáme pred nimi trému a tak sme im ukázali ako vyzerajú naše pokusy použiť banjo. Nooooo, keď sa to spojí napríklad s ftákovinou, akou je náš najnovší opus „Chtěl bych být medvídkem“, tak to celkom ide, pretože pri hromadnom hulákaní refrénu a spoločnom rehote sa všeličo stratí.

Spoločné hranie, spievanie a rozprávanie trvalo aj tento rok temer do polnoci. Prespievali sme veľkú časť rolničkového repertoáru, došlo aj na folklór a tiež na Mozartov Turecký pochod v Hankinom prevedení s priečnou flautou.

Lenže o pár dní sa začal nový rok a teda prišiel čas potvrdiť pozitívny vzťah Rolničiek k orientačnému behu. Ostalo to však opäť na mňa. V zásade to má logiku. Ak by sa stratil ktokoľvek iný z kapely, ťažko by sme hľadali náhradu. Ak sa stratím ja, tak už to nikomu chýbať nebude.

Zima si vybrala pre svoj príchod práve 6. január. Mrzlo a cez noc ešte aj nasnežilo, ale hoci som len pred pár dňami porazil akúsi pliagu, čo mi sedela v hrdle, Trojkráľový orienťák som odmietol vynechať. Tento rok sa neštartovalo od klubovne, ale z Pinelovej nemocnice na konci Cajly. Zablúdil som hneď ako som vyliezol na parkovisku z auta a namiesto na zhromaždisko som došiel na štart. Tam ma otočili a uistili, že naozaj mám vojsť do areálu psychiatrickej liečebne a že sa nemusím báť, že si ma tam nenechajú.

Zababúšený do zimných doplnkov som pozoroval ľahkonohých športovcov, ako sa rozcvičujú a rozbehávajú na zľadovatelom chodníku pokrytom zradnou vrstvou čerstvého snehu, odhodlaní podať hodnotný športový výkon a zabojovať o víťazstvo. Aj ja som bol odhodlaný zabojovať, ale o prežitie a šťastný návrat z lesa pred zotmením.

Hneď po štarte som zistil, že narozdiel od predošlých ročníkov tentoraz stavitelia trate nešetrili prevýšením. Dychčiac a funiac som sa vydriapal k jame, v ktorej podľa mapy mala byť prvá kontrola. Nebola tam, len rozdupaný sneh svedčil o tom, že ju tam nehľadám ako prvý. Kukám do mapy, nijaká iná jama tu široko-ďaleko nie je! Ale v skutočnosti bola. Po chvíli som ju objavil a v nej klasický, orienťácky červenobiely „lampión“ s ceduľkou s nápisom „Neničte ma!“ I som si pomyslel, že to som mal mať na sebe napísané ja, ale keď okolo mňa len tak svišťali orientační bežci všetkých vekových kategórií, musel som priznať, že som padavka a mal by som so sebou niečo robiť, hádam v rámci novoročných predsavzatí. Postupne som sa vydriapal aj k nasledujúcim stanovištiam, všade som zapichol taký elektronický pinďulák požičaný od Paľa, ktorý som mal pripevnený na prste, do ďúrky kontrolnej skrinky, ktorá zapišťala, že som zaevidovaný. Orienťák je dnes technologicky skvele zabezpečenou disciplínou. Hneď po dobehu do cieľa som zašiel do výpočtového strediska, kde mi z pinďuláka vytiahli dáta a hneď mi dali do ruky výpis. Vyplývalo z neho, že som bol na trati 51 minút, že v tejto chvíli som siedmy zo siedmych dobehnuvších a že oproti prvému som sa flákal v lese o 27 minút dlhšie. Pezinským Sokolíkom viditeľne odľahlo, keď ma videli, lebo to znamenalo, že ma nebudú musieť hľadať po malokarpatských lesoch.

Rozlúčili sme sa teda veľmi srdečne a s nádejou, že ani tento rok nerozdelí nás, ktorých spája orienťák a muzika. No, veď hádam v decembri uvidíme.

Tento obsah bol zaradený v Kronika. Zálohujte si trvalý odkaz.