„Chtěl bych být medvídkem “ alebo Rolničky v Lásku


lasek_rolnicky_v_lese“Raz, dva, tri, štyri…”
“…..”
“Milo,  mal si už spievať!”
“Ja vieeeem.”
“Hej? Tak spievaj.”
“Dobre. Poďme ešte raz.”
“Raz, dva, tri, štyri…”
“Chtěl bych být medvídkem!”

Tak sme dospeli k záveru, že potrebujeme ísť do Lásku.

Nie, fakt nám nepreskočilo. Nemáme na mysli “lásku” z „Tajomstva“, hoci ani tej nie je nikdy dosť. Tentoraz ide o “Lásek”, čo po záhorácky znamená čosi ako malý les. V skutočnosti nie je až taký malý. Siaha od osady Tomky až po Šaštín a okrem stromov, húb, kancov, srniek, ôs a myší tam nájdete aj bývalú horáreň, ktorú sme si od lesákov prenajali na víkend v polovici októbra 2016 za účelom zvýšenia umeleckej úrovne nášho telesa.

Tento ambiciózny zámer sme chceli začať napĺňať už v piatok vpodvečer, ale Hanka nám postavila do cesty kráľovskú večeru, ktorá sa proste nedala obísť. Bola skvelá a mali sme vážne obavy, či ešte vôbec budeme hrať. S potešením sme zistili, že chuť hrať nás neopustila dokonca ani po koláčikoch a burčiaku a ešte večer sme si prehrali prakticky celý repertoár čo vieme a sčasti aj ten, čo nevieme. Možno práve vďaka burčiaku nám to pripadalo celkom počúvateľné.

Vzhľadom na komplikovaný systém otvárania okeníc sme si nechali v spálňach tmu a teda predsavzatia typu “vstaneme pri východe slnka  a hneď začneme hrať” boli z objektívnych príčin odvolané. Začali sme sobotu opulentnými raňajkami, lebo na lačno sa zle hrá. Napodiv sme potom hneď nezaspali, ale naozaj sme začali cvičiť ďalšie pesničky z dvadsaťpäťročnej rolničkovej zbierky. Juraj vytiahol svoje pozoruhodné banjo a dohadovali sme sa o možnostiach jeho použitia, pretože náš utečený cimbalista Paľo Beee stále odoláva nášmu lákaniu naspäť. No a pesničky “Rebriňák” a “Porúčajte Bohu dušu” jednoducho nejaký bublajúci nástroj potrebujú. V pôvodnom znení skupiny Zápalky tam hral banjista Martin.

“Dušan, ja to takto asi neviem zahrať, možno by si to predsa len mal skúsiť ty.”
“Juraj, ale je na tom hrať neviem, ja som myslel, že to budeš hrať ty.”
“No, ja som si to tiež myslel, ale už si to nemyslím.”
“Tak sme si teda zodpovedali otázku, kto z nás na tom banje vlastne vie hrať. Nikto. Ostáva teda doriešiť drobnosť – kto to teda vlastne zahrá.”
“No ten kto má čas sa to naučiť. Ty….”

Celkom usilovne sme muzicírovali až do popoludňajších hodín, pričom sme pesničky prekladali buchtami a koláčmi. Následne Hanka vytiahla ďalšie zo svojich tromfov a tak sme sa zase nakŕmili. Medzičasom dorazili Betka s Barborkou a Tomášom a vonku sa urobilo tak krásne, že sme jednoducho museli ísť na prechádzku. Za spevu “Mou zprávu dejte lidem” sme pochodovali borovicovým lesom okolo farmy s prasiatkami, koňmi a kozami až k jazeru a potom pomedzi chaty zase naspäť. Cestou sme rozoberali zásadné otázky behu tohto sveta, nevynínímajúc ani súčasný stav slovenského chovu oviec, ku ktorému zásadný príspevok predniesol Juraj:

“Bača, koľkože máte tých oviec?”
“Nuž, tých bielych je rovná stovka.“
„A tých čiernych?“
„Veru, aj tých čiernych je stovka.”
“A dobre doja?”
“Nuž tie biele dobre doja.“
„A čo tie čierne?“
„Nuž aj tie čierne tiež dobre doja.”
“A vlnu majú dobrú?”
“Nuž dobrú, tie biele majú dobrú.“
„A čierne nemajú?“
„Ale, čožeby nemali? Aj tie čierne majú dobrú.”
“Bača, prečo vždy najprv hovoríte o tých bielych?”
“Nuž tie biele sa moje ovce.”
“A tie čierne?”
“Nuž aj tie čierne sa moje.”

Zatiaľ sa nám nechcelo vrátiť k nástrojom, ale naopak nás lákali decká, čo sa chceli hrať. Tak sme išli s nimi na záhradu a hrali sme “papučku”. To je výsledok improvizácie, keď sa chcete hrať, ale nemáte tie správne pomôcky. Hrali sme teda vlastne ringo, ale namiesto krúžkov lietali ponad špagát tenisky. Fungovalo to skvele, zistili sme, že hádzať topánky je oveľa zábavnejšie, než ich čistiť a navyše blato z nich pri hre opadá. Vyskákali sme sa tak, že by som sa bol stavil, že celá kapela teraz zaspí a ja prvý.

Nestalo sa to, naopak sme ďalej hrali a snažili sa zdokonaliť ďalšie pesničky do verejne predstaviteľnej podoby. Došlo aj na pesničky iných autorov, najmä na tie, ktoré nás v minulosti viac či menej inšpirovali robiť takú muziku, akú teraz robíme. a tak sme hrali Žalmanove pesničky, nejakých Brontosaurov, trochu Nerezu a tiež Spirituál kvintet, ale spomenuli sme aj Lesných Škriatkov a Ozvenu. Poznáme ich dosť a keď náhodou zabudneme text, “Chtěl bych být medvídkem” to istí. No čo, Divadlo Járy Cimrmana má svoju scénku “jmelí”, my máme “medvídka.”

„Čo to hráš?“
„No začiatok Novoročnej. A ty?“
„Ja hrám začiatok Novoročnej!“
„Ale veď toto je Novoročná, Dušan! Nepamätáš sa? Však si ju napísal.“
„Aha …. správne. Kto teda spôsobil, že hrám niečo iné, než si myslím, že hrám?“

Večerný program sme zavŕšili kritickým pohľadom na videozáznamy z našich vystúpení, ktoré zhromaždil Milo. Veľmi poučné, niekedy až desivo. To nám ale nezabránilo konečne zaliezť spať do postelí. Hanka tento krok prespala, tak sme ju len na gauči zahrabali do deky a nechali ju tam s odhodlaním, že ak ju nezobudíme ani ráno, tak ju odnesieme do lesa, zahrabeme do lístia a necháme tam prezimovať. Nech ukáže, čo sa naučila od tých ježkov čo občas doma chová.

V nedeľu bolo ešte krajšie počasie než v sobotu. Za hlavnú úlohu sme považovali spotrebovanie zásob, čomu sme sa hneď od rána začali venovať. Došlo však aj na hranie a dokonca sme sa s nástrojmi odsťahovali von. Oproti sobote sa zmenilo aj to, že sa neobjavili nijakí turisti. Nevieme, či to bolo preto, lebo všetci išli slušne do kostola, alebo preto, že keď sa priblížili k Lásku a začuli strašidelné zvuky, radšej ho obišli cez Malacky.

Definitívne sme dospeli k záveru, že ďalší album nahráme, ale až budúci rok, hoci novšie pesničky ako Otázky, Zastavenie, Darebácka, Okolo dediny a ďalšie už začínajú byť zrelé.

Nechcelo sa nám odtiaľ, to si povedzme na rovinu, ale zodpovednosť voči našim blízkym nás napokon dotlačila upratať chatu a okolo štvrtej sa srdečne rozlúčiť s osami a vyraziť domov. Osy sedeli v rade na odkvape, utierali si slzy a dojate nám mávali krídelkami nežne bzučiac: “Príďte zase! Nachystáme si nové žihadlá!”

Tento obsah bol zaradený v Kronika. Zálohujte si trvalý odkaz.