Lodenica 2016

Festival Lodenica patrí k tým najväčším na Slovensku, na ktorých sa dá počuť country, folková a trampská muzika v podobe, v akej dnes existuje. Keď ho ešte pod názvom „Country Lodenica“ jeho tvorcovia vymysleli, priznali inšpiráciu českým festivalom „Zahrada“ a vôbec činnosťou českého Folk a country klubu. Dokonca začali vydávať časopis „CFT“ o slovenskej muzike. Bohužiaľ, nevychádzal príliš dlho. Materiál sa zrejme minul, prispievateľov ochotných za dobré slovo písať články prijateľnou slovenčinou tiež nebolo dosť a tak napokon ostala Lodenica. Neviem koľko razy za tie roky zmenila organizátora, ale vždy to malo dopad na celkové vyznenie festivalu. Tu horšie, tam lepšie.

Niekoľko razy sme tam účinkovali. Spomínam si na hlavný stage, kde bolo toľko tabúľ sponzorov, že sme sa medzi nimi strácali. Takisto si spomínam na scénu „Lodenička“ v roku 2006, kde zvukár zaspal za bieleho dňa počas vystúpenia zvalený na mixpulte. Zrejme v noci pojedol trochu viac tureckého medu, ako vládal zniesť. Vtedy sme sa v kapele dohodli že na Lodenicu už nebudeme mať čas, pretože nechať zo seba robiť blbcov naozaj nemusíme.

Zmenili sme rozhodnutie  až keď sa nám ozval Fero Grebeči s pozvaním a uistením, že teraz to už bude v poriadku. Ferovi sme verili a dobre sme urobili. Vyzeralo to tak, že organizátorská agentúra Topfest Fera berie vážne a komorná scéna, ktorú mal na povel Radiar, funguje dobre a má svoje publikum. Fero myslel aj na taký „detail“, že na takomto festivale sa stretávajú aj ľudia, ktorí sami hrajú a presadil zákaz púšťania rádií a reprodukovaného hluku pri stánkoch s občerstvením. Na lavičkách pri nich sa naozaj hralo a spievalo, ako to má byť. Samozrejme, keby z klobásovne revalo rádio Expres, tak sa hrať nedá.
Celkom radi sme preto prijali pozvanie na komornú scénu aj tento rok. Stan bol umiestnený rozumne až za líniou reprákov hlavného javiska, takže zvuk odtiaľ nerušil. Program komornej scény bol bohatý a hralo sa tam prakticky v kuse. Vlastne to bola celkom reprezentatívna prehliadka slovenskej CFT scény, dobre ozvučená, správne manažovaná Radiarom a primerane moderovaná láskavým slovom Petra Janků.

Dorazili sme ku komornej scéne okolo piatej a vybrali sme sa pozrieť hlavné javisko. Tu mi padla sánka. Práva hrala Družina. Krásna etno muzika, veľmi dobrý zvuk, bolo rozumieť každé slovo. Na oboch stranách javiska viseli obrovské videoplochy a na ne ktosi premietal celkom nesúvisiace zábery z nejakých rozhovorov s nejakými muzikantmi, síce bez zvuku, ale zato v žiarivých farbách, kým javisko nebolo ešte nasvietené vôbec. Teda  namiesto prenosu detailov z javiska, aby aj vzdialenejší diváci jasne videli čo sa tam deje, nejaký nepríčetný rejža naopak odvádzal pozornosť od účinkujúcich. Myslel som, že ide o poruchu, ale keďže sa to opakovalo aj pri ďalších účinkujúcich, zrejme v čase, keď kameramani mali pauzu, presvedčil som sa, že ide skutočne o zjavne hlúpy zámer. Ak išlo o to zabiť vystúpenia na hlavnej scéne, tak to bol úspech. Ešteže na komornej scéne nič také nie je. Pripadal by som si ako keď prídete na návštevu a hostiteľ vás uvedie do obývačky, kde je pustený veľký televízor. Nepríčetným nepatria moderné technológie do rúk, pretože nimi narobia viac škody ako úžitku.

lodenica-2016

Nastupovali sme po Peťovi Janků, ktorý, ako obvykle, dostal publikum do varu, Navyše v tom čase na hlavnej scéne vystrájal Emir Kusturica so svojou etno bandou. Nesmierne chytľavá muzika s potenciálom pritiahnuť pred hlavnú scénu všetkých prítomných. Našťastie pre nás, nestalo sa tak. Stan bol narvaný a ďalší ľudia ešte stáli okolo. Hralo sa nám výborne, ako vždy, keď hráme pre spriaznené duše. Zvukári odviedli dobrú prácu, hoci do chrbtov nám predsa len trochu búšil rytmus z hlavnej scény. Ani sme zukárovi nestihli poďakovať, pretože len čo sme dohrali „Jediných“, už sa na javisko sťahoval DeArt a zvukári makali ostošesť.

Peyrac sa prišiel sťažovať, že sme hrali krátko, ale akceptoval vysvetlenie, že na festivale sa musí dodržať časový plán a že keď nám zorganizuje vystúpenie v Kozárovciach, prídeme mu zahrať. Zopár maníkov považovalo za potrebné prísť mi oznámiť, že chceli prísť na naše vystúpenie, ale nakoniec neprišli… Prečo si mysleli, že by som to mal vedieť, som nepochopil. Nehrali sme pre nich, ale pre  tých, ktorí tam boli.

Od srdca poďakovaním Radovi, Peťovi a Ferovi sme našu prítomnosť na Lodenici zakončili. Ešte sme museli počkať na Mila, ktorý odmietal opustiť hľadisko pred hlavnou scénou, kde hral práve Kamelot, kým nezachráni kone. Skutočne chvíľu po poslednom výkriku „Zachraňte  koně“ sa zjavne uspokojený Milo objavil a vyrazili sme domov.

Na sociálnych sieťach sa toho o festivale popísalo dosť. Ako zvyčajne, písali najmä tí, ktorí mali výhrady. Keď nad tým rozmýšľam, tak zvládnuť akciu s účasťou niekoľko tisíc ľudí, ktorí sú čoraz náročnejší na komfort, pritom ale čoraz menej disciplinovaní, tak, aby sa nikomu nič zlého nestalo a aby celý program prebehol, to je fakt makačka. Držím palce, aby sa organizátorom darilo aj v budúcnosti. Myslím, že kým si dajú povedať od Fera, alebo niekoho iného, kto rozumie kontextu tejto muziky, Lodenica ostane dobrým festivalom.

Doteraz ma napĺňajú radosťou isté javy, ktoré svedčia o tom, že sme stále ešte živou, amatérskou kapelou. Sme schopní prísť zahrať kam nás pozvú. Keď sa dohodneme na mieste a čase, tak tam všetci členovia kapely načas sú, pripravení hrať. Máme nové pesničky. Momentálne sa ešte stále najviac teším z Darebáckej – asi je mojej náture najbližšia. V každom prípade aj pri návrate z Lodenice sme sa v aute tešili z príjemného hrania s tým, že už aby tu bolo Jabĺčkové Hodovanie v Modre. Tam nás môžte opäť vidieť a počuť v sobotu 8. októbra poobede.

Tento obsah bol zaradený v Všeobecné. Zálohujte si trvalý odkaz.