Zážitky mačky Murindy z nahrávania CD Zasľúbená zem

Milý Muro,
prepáč, že som sa dlhší čas neozvala, ale spamätávala som sa z neobvyklých zážitkov, ktoré sa na mňa valili poldruha mesiaca a nedalo sa s tým nič robiť.
Začalo sa to koncom marca. Pokojne som sa váľala v posteli. Panička na to síce vždy brble, ale ja ju ignorujem. Zrazu ma ten jej hrdzavý kocúr Dušan chytil a napchal do klietky, Klietku naložil do auta spolu s kopou ďalších harabúrd a odviezol ma do Ivanky. To cestovanie neznášam. Snažila som sa dočiahnuť dierou v klietke až na Dušanovu ruku a poriadne ho drapnúť, ale nešlo to. Mal z toho srandu a syčal na mňa.
Už som tam v rom domčeku so záhradkou zopár razy bola, je to tam fajn, ale tentoraz to dopadlo celkom inak. Dotrepali sa tam ešte ďalší ľudia a zostali tam. Zozačiatku to nevyzeralo zle. Ten dlhý, čo ho volali Vít, mal veľmi príjemný spacák a spal tak tvrdo, že mu nevadilo, keď som chodila spať k nemu.

V kuchyni a v obývačke rozložili kadejaké krabice a pospájali to farebnými hadicami a začali doslova blbnúť. Ten Vít sa vždy usadil za stôl s kysňou plnou tlačítok. Druhý z tých magorov sa zatvoril do kuchyne. Pozerala som tam z odkvapu oknom a bol to komický
pohľad. Predstav si, že si najprv dal na uši akési klapky, ale pretože mal krivú hlavu a odstávajúce lopúchy, preväzoval si hlavu ešte akousi handrou. No každý z nich tam vyzeral ako pako a všetci sa tak aj chovali. NIvanka-Vít a Mačka Murinda pri počítači (2)ajprv tam brnkali po strunách na kadejakých debničkách a potom tam veľmi smiešne mňaukali. Náš hrdzavý kocúr tam dokonca krochkal ako sviňa od susedov!

A keby si videl toho Víta! Sedel tam ako puk a nerváčil! Občas som mu vyliezla na tú krabicu s obrázkami, do ktorej tak sústredene zízal.

To mu ešte nevadilo, ale keď som sa mu prešla po kolenách a jemne mu drgla do ruky, začal peniť, že som mu posunula myš. Hľadala som ju, že ju rafnem, ale nikde nijaká nebola. Mal proste haluze. Okrem toho sa vždy s tým druhým v kuchyni rozprával cez nejakú rúrku a ten z kuchyne odpovedal zase cez nejaké veľké, čierne kysne. Poviem Ti, tie rozhovory stáli za to:


„Riso, takhle by to teda vopravdu nešlo! Nechceš se to nejdřív naučit?“
„Nechceš koláčik? Dobrý, sladký na nervy!“
„Jo, to budu potřebovat! Tak jedem ještě jednou!“

„Hele, nebylo to vo moc lepší.“
„Hmmm, ešte mám v ruksaku horalku. Nechceš horalku?“

„No tak, pane kapelníku, tohle přece nemyslíš vážně?“
„Proč, co se ti zase nezdá?“
„Co se mi nezdá? Že než to vezmeš do ruky, tak by ses na to mohl naučit hrát!“
„Hele, když tomu prd rozumíš, tak do toho nekecej! Mně se to tak líbí!“
„No tak jestli se Ti tohle líbí, tak to se s tím nedá nic dělat. Nechceš ale radši zkusit malování?“

„Hele, Medvěde, víš kolikátej teď děláme střih?“
„Neviem, ale už toho asi bude viac ako desať, však?“
„Tak tenhle střih má číslo 99! Proboha, nemůžeš to konečně zazpívat alespoň trochu v rytmu?“
„No, to nie je také jednoduché. Ja som zo zboru zvyknutý spievať podľa pokynov dirigenta a tu nikto nie je.“

Takto tam blbli vždy celý deň až do noci. Hulákalo to tam tak, že sa nedalo spať. V noci, keď sa stokrát pohádali, to nakoniec zapichli a napchávali sa klobásami. Popri tom postávali pri dverách, ktoré celé olepili takými štvorcovými obrázkami a zase sa tam hádali:

„Toto nemôže ísť na obal, veď to vyzerá ako reklama na vtáčí zob!“
„Tak moment, vydávame cédéčko, alebo úmrtné oznámenie? Pozrite radšej toto, ten les tuná dýcha kľudom.“
„Hmmm a kde je nejaký nápad? Toto pole aspoň vyzerá…“
„…ako predvolebný plagát veľkého Vlada!“
„No a čo, ale toto sú zase také tupé ksichty!“
„Brzdi, je tam aj tvoj!“

Bola s nimi celkom sranda, nosili mi žrať, takže som každú noc mohla pohostiť kamošky na streche garáže a porozprávať im, čo sa tam u nás deje.
Občas, keď mi už s tým kvílením išli na nervy, skúšala som ich prepadnúť a zakúsnuť, ale oni sa ma vôbec neľakali. Naopak ma povýšili na maskota a celý ten barák volali „štúdio u Mačky Murindy“.
Raz sa celkom zbláznili a dovliekli tam nejakého Paľa s obrovskou, drevenou skriňou. Najprv to štyria pchali naštorc cez dvere do kuchyne, potom tomu primontovali nohy a kuchyňa bola plná. Ten Paľo chytil do rúk dve paličky a Vít ho ubezpečoval, že to potrvá iba chvíľku. Bolo tesne po ránu, tak som zaliezla do perín, že tú hrôzu prespím. Keď som vyliezla za súmraku von, ten Paľo tam bol ešte zatvorený a do zblbnutia tĺkol paličkami do strún na tej skrini. Pustili ho odtiaľ až večer. Leskli sa mu oči a vyzeral asi ako Ty po mačacom žúre na streche.

Mačka Murinda s gramofonom (4)Keď konečne po poldruha mesiaci prestali kvíliť v kuchyni, vytrepali pred barák starý gramofón – to je taká drevená škatuľa s obrovskou trúbou. Strčili do tej trúby kus klobásy a pobehovali okolo s foťákom – to už náhodou poznám. Neviem síce na čo to bolo dobré, ale tú klobásu som im z tej rúry aj tak šlohla!

Nakoniec sa všetci zavreli do takého veľkého auta a počúvali tam to ich mňaukanie. Keď vyliezli, boli celí vysmiati a išli baliť. Ten večer tam konečne zase bolo ticho a kľud. Postupne mi to však začalo chýbať. Pristihla som sa, že občas mňaukám celé melódie. Bodaj by nie, keď som to musela počúvať od rána do noci! Raz som dokonca namiesto zasyčania na psa zakrochkala! Ten utekal!
Rolničky s gramofonom (3)Teraz je už všetko zase v starých koľajach. Preháňam po nociach myši a malé potkany, cez deň spím za komínom, alebo v koši s handrami. Nenechám sa vyrušiť ani ľuďmi, ktorí mi chodia hladiť kožuch a obdivujú ma: „Tak toto je tá Mačka Murinda z cédéčka Rolničiek!“
si teraz užívam kľud a čakám, že ma niekedy prídeš pozrieť. A keby náhodou niekto u vás doma vyslovil slovo „štúdio“, tak použi všetku svoju fantáziu na to, aby si ubránil kľud domova. Pozvi hoci domov nejakú mátohu, alebo nechaj myši prehrýzť elektrické káble.
Tvoja kamarátka
Mačka Murinda

Tento obsah bol zaradený v Kronika. Zálohujte si trvalý odkaz.